Užitočné dážďovky

Medzi dôležité živočíchy žijúce v pôde patria aj veľmi známe máloštetinavce dážďovky (Lumbricidae).

Najčastejšie sa u nás vyskytuje dážďovka obyčajná alebo zemná (Lumbricus terrestris), ale na našom území sa môžeme stretnúť aj s dážďovkou svietivou (Eeisenia lucens) a v záhradkárskych oblastiach zase s dážďovkou mliečnou (Octolasium lacteum).

Plazením vpred

Poznávacím znakom dážďoviek je dlhé tenké telo pozostávajúce z mnohých článkov, na konci ktorého sa nachádza horný ústny pysk, ktorý je zároveň hlavovým článkom. Dážďovka zvyčajne dorastá do dĺžky približne 5 až 30 cm. Pohybuje sa plazením tak, že postupne dozadu a dopredu sťahuje priečnu a pozdĺžnu svalovinu. Na článkoch má krátke štetinky, ktoré sú obrátené len jedným smerom, takže pri plazení sa o ne môže zaprieť. Pri jemnom pohladení tenkej pokožky dážďovky ich môžeme zreteľne cítiť. Vidíme to napríklad vtedy, keď drozd vyťahuje dážďovku z diery a nemôže ju vytiahnuť, lebo tá sa zapiera o tieto štetiny. Niekedy, keď sledujeme dážďovku po daždi na vlhkej zemi a približujeme sa k nej, že ju chytíme, dážďovka pred nami rýchlo uteká. Rýchle plazenie jej uľahčuje hlien, ktorý dážďovka vylučuje zo žľazy nachádzajúcej sa v pokožke priamo pri pohybe. Ten jej okrem pohybu po nerovnom povrchu zjednodušuje dýchanie a zabraňuje vysychaniu kože. To je zároveň dôvod, prečo ju niektorí ľudia nechcú chytať do rúk. Napriek neprítomnosti očí sú dážďovky schopné prijímať svetlo, resp. svetelné podráždenie pomocou svetlocitlivých (fotosenzitívnych) buniek, rozptýlených po celom tele dážďovky. Najviac ich má v prednej časti tela.

Jednoduchá stratégia prežitia

Tak ako pri všetkých živočíchov, aj pri dážďovke sú pre život nevyhnutné dva spôsoby správania. Prvý je zadovážiť si potravu a druhý je dať život ďalšiemu pokoleniu. Spôsob prijímania potravy dážďoviek je veľmi jednoduchý. Dážďovka svojím ústnym otvorom prijíma veľké množstvo pôdy, najmä humusu, ktorý je bohatý na rozkladajúce sa látky živočíšneho a rastlinného pôvodu (napríklad spadnuté lístie alebo drobné uhynuté živočíchy). Tieto látky prejdú jej tráviacou sústavou a nevyužité vyprázdni konečníkom. Dôkazom prítomnosti dážďovky sú malé červíkovité kôpky trusu na zemi pri dierach, v ktorých žijú. V priebehu niekoľkých rokov to môžu byť až kilogramy trusu.

Dve v jednom

Dážďovka je obojpohlavná (hermafrodit), čo znamená, že má samčie aj samičie orgány. Hermafroditos bol synom božských rodičov. Jeho matkou bola grécka bohyňa krásy a lásky Afrodita a otec božský posol, boh obchodníkov a zlodejov Hermes. Chlapec bol pekný a švárny, preto bol aj pyšný a namyslený. Keď sa doňho zaľúbila vodná nymfa Salmakis, ohrdol jej lásku. A to nemal robiť. Salmakis si u bohov vymodlila nielen rozhodnutie, že Hermafroditos patrí jej, ale i to, že ich telá naveky splynú. Od tých čias bol Hermafroditos mužom aj ženou. Na svoje oplodnenie potrebuje dážďovka aj spermie druhého jedinca kvôli odlišnej genetickej informácii. Pária sa väčšinou za teplých letných nocí a partnera lákajú svojimi pachovými signálmi. Dážďovky majú žľaznatý opasok (clittellum), je ho vidieť pri každom druhu, lebo je výrazne belavý alebo žltavý. Opasok sa začína zvyčajne na 27. článku a leží na ďalších šiestich článkoch tela. Dážďovky sa pri párení verne pritlačia práve týmito opaskami a jedna druhej nakladú do hlienového obalu vajíčka. Každá si ich oplodní svojimi samčími spermiami vo vlastnom tele. Vajíčka sú uložené v hlienovitom obale, ktorý vylúčia z opasku. Hlien pomaly stuhne, vytvorí kokón odolný aj proti extrémne nepriaznivému počasiu a tento obal chráni niekedy až 20 vajíčok pred nepriateľmi. Mladé dážďovky vychádzajú z obalu malým otvorom. Dážďovka nie je zákonom chránená, no je veľmi užitočná. Jej prítomnosť v pôde zabezpečuje prevzdušnenú a úrodnú zem, zároveň je v potravnom reťazci obživou pre iné živočíchy, napríklad drozdy a škorce, ale aj pre ježe, jazvece alebo krty.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 06/2018.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Text a foto Ivan Kňaze

Komentáre