Vychádzka na lokality murárikov v zimnom období je obzvlášť namáhavá, ale aj nebezpečná. Pohyb popod kosodrevinové kríky, ktoré sú zaviate snehom, býva zradný. Prechádzajúc skalnými galériami v zimnom období si popri obdivovaní rozprávkovej nádhery dávam veľký pozor, aby som sa odrazu neocitol v prepadlisku.

Pri pohľade na ľadové cencúle povešané na skalných policiach má človek dojem, že tu nemôže v zimnom čase prežiť nijaké operené stvorenie. Ako som sa však na vlastné oči a uši niekoľkokrát presvedčil, murárik môže zaletieť do svojho rodiska na krátke obdobie aj v zimných mesiacoch napriek tomu, že v tomto čase je toto prostredie vskutku nehostinné.
Jeden mrazivý januárový deň som sa vybral na Čierny kameň, aby som skontroloval hniezdisko nebeských anjelikov. Príroda bola zahalená do bielej páperovej periny, ktorou sa mi ľahko stúpalo cez Polovú na Červenie. V tieni panoval treskúci mráz, ktorý vyzdobil šípky striebristou inoväťou. V pozadí s azúrovým nebom vyzerali ako najdrahšie drahokamy rubínov... Kryštáliky snehu sa v slnečných lúčoch nádherne ligotali.
Obdivovaním zimnej prírody mi cesta hore pod skalné bralo Čierneho kameňa ubehla rýchlo, hoci som sa sem brodil vyše troch hodín. Po opatrnom výstupe cez nebezpečný úsek prepadlísk a rozsadlín som sa ocitol pri skalnej stene. Pohľady na krásy zimnej prírody tam dolu nad dedinou boli rozprávkové, avšak zimná výzdoba skalného útvaru Čierneho kameňa mi v tej chvíli vyrazila dych. Majster mráz si dal veru vtedy záležať na sviatočnom ozdobovaní. Na skalné police, ktoré na jar a v lete krášlili striebristé plstnaté kvietky plesnivcov a fialkastých guľôčok, povešal priehľadné cencúle. V slnečných lúčoch svietili ako oltárne sviece... Kríky kosodreviny zababušil do rozprávkových šiat, aby im nebola taká zima... Vnímanie priam nadprirodzenej krásy ma odpútalo od pozorovania známok života. Aj podmanivá melódia, ktorú interpretoval vietor na organe z cencúľov, akoby ma uniesla z reality až kamsi do rozprávkového sveta... 
Neverím, že v takomto nehostinnom prostredí môže nejaký vtáčik prežiť čo i len deň, hútal som v duchu, keď som si začal uvedomovať chlad. Ako som sa však o chvíľu presvedčil, môj predpoklad nebol správny. Skutočne ako nebeský anjelik sa zjavil priamo z útrob azúrového neba murárik a zosadol na skalnú stenu. Začínalo mi zachádzať za nechty a prsty mi primŕzali k ďalekohľadu, nuž som po chvíli pokračoval v obdivovaní murárika voľným okom. Je to skutočný vtáčí hrdina, uvažoval som, ak by som sa na vlastné oči nepresvedčil, ťažko by som tomu uveril. Murárik šplhal po skalnej stene poza závoj cencúľov a prehliadal škáry. Aj keď sa mi to nechcelo veriť, predsa len v trsoch mrazom postriebrenej trávy a skalných škárach našiel nejakú poživeň... Keď som ťa tu už našiel, musím aj niečo vyskúmať, uvažoval som, som zvedavý, ako sa zachováš na sklonku dňa. Zaujímalo ma totiž, kam sa murárik navečer poberie na spánok. A hoci som bol od zimy už na kosť skrehnutý, zostal som tam do západu slnka. Ako sa začínalo slnko prefarbovať zo žltej na oranžovú, murárik vliezol do úzkej skalnej škáry. Myslel som si, že tam šiel ešte hľadať potravu, ale nie, uložil sa k spánku. Pozrel som na hodinky, bolo trištvrte na štyri. Najvyšší čas pobrať sa domov. Nad Ploskou sa však práve vtedy dial fascinujúci nebeský úkaz – západ slnka, ktorý som si nemohol nechať ujsť. Po ponorení rozžeravenej červenej gule za horizont začal na krajinu sadať rýchlo večerný súmrak. Nebál som sa však, že v ten večer sa načisto zotmie. Vedel som, že o chvíľu sa vygúľa nad chrbát Prašivej mesiac, ktorý svojím pritlmeným svetlom zaleje celú prírodu. Zostup domov bol opäť romantický. Zasa som mal čo obdivovať. Keď som sa z Kraviarok obzrel za seba, uvidel som skalný oltár Čierneho kameňa osvetlený mesačným svitom...
To je nádhera! zvolal som od úžasu.
Odrazu som prestal cítiť premrznutie a aj za nechty mi prestalo zachodiť, hoci mi prsty namŕzali na ďalekohľad...
Nevedel som sa vynadívať na nevšednú krásu. Ak som tam však v tú mrazivú noc nechcel zamrznúť, musel som sa definitívne pobrať domov. Kým som sa na peci vyhrial a prestal drkotať zubami, hodiny odbíjali polnoc. Posedenie na múriku vyhriatej pece je stále mojou najlepšou procedúrou pri nadobúdaní normálnej telesnej teploty, ak sa v prírode veľmi podchladím. 
Pod perinou som potom ešte dlho obdivoval húževnatosť murárika. Myšlienkami som bol pri operenom krásavcovi, ktorý musel prečkať dlhú osemnásťhodinovú noc v zdrvujúcom mraze vo svojom rodisku na Čiernom kameni.
Príslovečná detská zvedavosť, ktorou by mal byť prírodovedec vyzbrojený, mi nedala v tú noc spokojne driemať. A tak, hoci ustatý a ešte aj uzimený z predchádzajúceho dňa, vybral som sa za svitu mesiačika zavčas ráno opäť za murárikom, aby som sa dozvedel, či ten včerajší pobyt na lokalite nebol len nejaký chvíľkový výlet z dediny...
Namáhavý výstup priniesol do mozaiky poznatkov o živote murárika ďalší lúč svetla, ktorý vyvážil všetky negatíva tejto strastiplnej púte. Murárik sa na Čiernom kameni zdržal ešte do poludnia a potom zletel do dediny. Závidel som mu, keď som ho videl odlietať dolu.
On tam priletí za pár minút a ja sa tam budem brodiť vyše dvoch hodín, žartoval som nahlas, keď som opúšťal nehostinný svet zráznych skalných útvarov.

doc. Ing. MIROSLAV SANIGA, CSc.
ÚEL SAV, Staré Hory
Ilustrácia a foto: autor