Po mnohých rokoch porovnávania a výskumov sme dospeli k predpokladu, že schopnosť spôsobovať myiázy, čiže ochorenia vyvolané larvami, vznikla u múch skupiny Cyclorrhapha v období vrchnej kriedy a mohla viesť k zániku dinosaurov, vtákojašterov a iných živočíchov.

Larvy niektorých druhov múch tejto skupiny môžu parazitovať na stavovcoch. V ranách hostiteľa – pod kožou, v ušiach, očiach, nosohltane, mozgu, žalúdku či iných orgánoch, kam prenikajú, – spôsobujú ťažké ochorenia – myiázy, ktoré najmä oslabeným, poraneným alebo chorým jedincom môžu zapríčiniť smrť.

    Muchy skupiny Cyclorrhapha už svojím zjavom pôsobia na všímavého pozorovateľa hrôzostrašne. Ich larvy majú nešpecifickú aj špecifickú schopnosť parazitovať alebo spôsobovať myiázy zvierat či ľudí, majú mimoriadne letové schopnosti, orientáciu a vynikajúce zmysly koncentrované v malých poloukrytých tykadlách.

    Literatúra zaznamenáva veľa prípadov úmrtí ľudí, ktorých rozniesli červy, najmä počas vojnových konfliktov. Mnohé druhy múch takto spôsobujú masový úhyn zvierat. Milióny žiab majú na svedomí muchy druhu Lucilia silvarum, oviec a jahniat zasa bzučivka zelená, tisícov najmä oslabených koní strečok konský (Gasterophilus intestinalis). Pre dobytok je mimoriadne nebezpečná bzučivka Cochliomyia hominivorax. Viaceré druhy sú nebezpečné  aj pre človeka, napríklad Wohlfahrtia magnifica, Chrisomyia bezziana alebo bzučivka zelená (Lucilia sericata). V Amerike je to najmä Callitroga americana (syn. Cochliomyia hominivorax) neberúc do úvahy bystruše – muchy čeľade Tachinidae a ďalšie.

Živorodosť niektorých druhov múch, najmä čeľade Sarcophagidae, zvyšuje schopnosť vytvárať myiázy. Podľa publikovaných údajov sa napríklad larvy druhu Ravinia pernix neživia mäsom či inými mŕtvymi zvieracími tkanivami, ale výkalmi. Akoby schopnosť tohto druhu múch spôsobovať myiázy bola viac prežitkom a vývoj cez požieranie mŕtvol je zbytočný.

         Tvorba myiáz je výnimočný jav prejavujúci sa pri rade úzko príbuzných čeľade Cyclorrhapha a poukazuje na spôsob života spoločného predka. Pôvodne sa zrejme larvy živili súčasne výkalmi zvierat, tkanivami najprv mŕtvych, neskôr živých živočíchov. Od spoločného predka sa pravdepodobne niekedy začiatkom treťohôr najprv oddelila vetva, ktorá viedla k čeľadi Gasterophilidae. Svedčí o tom aj menej pozmenená žilnatina krídel. Až neskôr sa asi odčlenili ďalšie čeľade, v ktorých niektoré druhy stratili schopnosť parazitizmu. Spoločného predka azda môžeme hľadať v blízkosti čeľade Muscidae alebo Antohomyidae, ktoré sa preukázateľne objavili už v kriede. To bola doba vrcholu rozvoja dinosaurov a ich zániku. Vo vrchnej kriede sa vytvorili najväčšie dravé formy dinosaurov, ktoré sa živili inými veľkými dinosaurami. Mnohé dinosaurie predátory a aj ich korisť mali účinné, útočné či ochranné útvary – zuby, pazúry, goliere, rohy či hroty. Dochádzalo k súbojom a početným zraneniam na obidvoch stranách. Ich dôsledkom bolo množstvo veľkých mŕtvol, výdatnej potravy pre larvy múch. V ranách živých zvierat sa zasa mohol vyvinúť postupne druh so schopnosťou spôsobovať myiázy. Mohli to byť napríklad muchy, napádajúce obojživelníky, veď niektoré druhy svoju korisť zabíjajú aj dnes. Akúsi rovnováhu medzi populáciami parazita a hostiteľa zabezpečuje ich veľké množstvo a malé rozmery hostiteľov, ktoré sa môžu úspešne skrývať pred útočníkmi. Nech už to bolo tak, či onak, je takmer isté, že niekedy v tejto dobe vznikli druhy múch so schopnosťou tvoriť myiázy. Tu sa ponúka úvaha, či má masové vyhynutie veľkých jašterov súvis s ohromným rozšírením dravých múch... Keď sa objavili, mohli znamenať koniec všetkých zvierat, ktoré boli bez účinnej ochrany. Také boli dinosaury, vtákojaštery a ďalšie, pričom najzraniteľnejšie boli ich mláďatá. (Priam sa tu ponúka súvis medzi tézou o páde asteroidu a náhlym vyhynutím veľkých jašterov, ktorých mŕtvoly boli na dlhý čas obrovskou zásobárňou potravy, obdobím blahobytu a priaznivých podmienok pre vývoj všetkých možných druhov dravých múch. Zranené dinosaury a iné tvory mohli aj po predpokladanej katastrofe ešte krátky čas žiť a trpieť tak myiázami. Ktovie, ako to naozaj bolo... – pozn. redakcie).

    Tento málo špecifický parazitizmus však umožnil nakoniec prežiť príživníkom aj po vyhynutí veľkého množstva hostiteľov vo výkaloch, mŕtvolách a podobne.
Ako myiázne parazity schopné rýchleho rozmnožovania a premnoženia v relatívne krátkom čase mohli ďalej regulovať rozvoj zvierat, najmä tiež väčších cicavcov a vtákov. Prežili a neskôr prežívali iba tie druhy hostiteľov, ktoré seba a mláďatá dostatočne chránili ukrytím či obrannými mechanizmami. Spomedzi plazov to boli šupinaté, menšie, početnejšie druhy, korytnačky, krokodíly a cicavce so srsťou či vtáky s perím. Dodnes, hoci je parazitizmus týchto múch vo väčšine prípadov v akejsi rovnováhe s ochranou hostiteľov, pôsobí tento regulačný vektor v niektorých prípadoch ako ohromná sila. Je teda potrebné naň upozorniť, aby sa bral do úvahy pri hodnotení rozvoja fauny na Zemi.

RNDr. JOSEF CHMELA

<josef.chmela@khsolc.cz>