V lese trávim väčšinu svojho pracovného i voľného času bez ohľadu na to, či práve svieti slniečko, je pľušť alebo teplučko, prípadne panuje štipľavý mráz s pravou chumelicou. V takom nečase sú ratolesti lesa akési prítulnejšie, dôverčivejšie k človeku. Vždy mi to pripadá, akoby sa pri takom hromobití alebo v snehovej metelici cítili v prítomnosti inej živej bytosti bezpečnejšie.

Musím zájsť do lesa, nech by sa dialo čokoľvek, na Štedrý deň, keď je v lese najdlhšia noc, potom na Jána, keď je zasa noc najkratšia, a potom sa ešte musím prísť do môjho lesa rozlúčiť so starým rokom na Silvestra...

Tie Vianoce boli celé zasnežené. Keby len zasnežené. Vtedy bola tá najstrašnejšia metelica, že nebolo, ako sa hovorí, ani na krok vidno. Dulo také vetrisko, že ma šlo uchytiť, keď som šiel do drevárne po poniety. Ľudia v dedine hovorili, že v takomto nečase nehodno von ani psa vyhnať. Ja som už raz taký, že ma to do hory najviac ťahá práve vtedy.

Mama ma nechcela pustiť ani na krok. Vedela však, že ja si v tejto veci nikdy nedám povedať, a tak to nechala na moje rozhodnutie. Nemohol som predsa počas vianočných sviatkov nechať môj les bez dozoru, veď by mu bolo ľúto, že som sa s ním neprišiel potešiť. Obul som si teda poriadne teplé onuce, natiahol vysoké kapce, naobliekal svetre a ovčí kožuch, na hlavu som si natiahol baranicu a vyšiel som von.

Keď som otvoril dvere, do tváre ma udrel snehový závan. Nuž, bol to naozaj deň, akoby sa všetci čerti boli ženili. V duchu som si na okamih aj vravel, že som mal dnes mamu poslúchnuť a zostať v teplučkej kuchyni pri voňavučkej kapustnici, ale už o chvíľočku som bol najšťastnejším človekom.

Ja sa cítim v lese najlepšie, keď sú tam len stromy. S nimi mi nie je nikdy clivo a ničoho sa nebojím. Chcem vydržať všetko to, čo môj les a jeho osadenstvo. Ak sa mám priznať, doslova túžim byť v les- ných zátišiach, keď sa blýska a hrmí alebo v snehovej fujavici... Práve vtedy sa viem s celým lesom najviac zblížiť. V nečase sa mi ratolesti lesa najviac posťažujú so svojimi bôľmi a ja zasa im.

Hoci som v hustom snežení nevidel na cestu, do porastov starej bukovo-javorovej hory pod Skalnú alpu som vyšiel. Tam hore sa však k hustému sneženiu pridal ešte silnejší vietor, takže metelica to bola ako z obráz ku. Bol som presvedčený, že v takejto fujavici tam veru nič neuvidím. Vtedy som sa na lyžiach zatúlal až pod Malú Okrúhlu, kde som si na chvíľočku sadol na povalený jedľový kmeň. Nevidel som veru ani na krok, len sem-tam sa vietor utíšil a bolo vidno na pár metrov. Inak skuvíňal, akoby ho pripínali na škripec...

Ako som tam tak oddychoval, odrazu rovno oproti mne kráča pomaly hlucháň. Bolo mi to podozrivé, lebo hlucháne vždy predo mnou odlietali. No tento prišiel len na takých štyri-päť krokov odo mňa a ukryl sa pod smrekové vetvy. Mal som dojem, že sa v mojej prítomnosti cíti v tej metelici bezpečnejšie...

Ako sme tam tak spolu čakali, kým sa vietor trochu utíši, začalo pomedzi snehové vločky presvitať skúpe slniečko. Netrvalo dlho, prestalo snežiť a ja som sa mohol pokojne po rozlúčke so starým rokom v mojom lese pustiť do doliny. Hlucháň akoby mi tiež chcel dať zbohom, vyšiel spod vetiev, otriasol sa a hlučným letom odletel za hrebeň.

doc. Ing. MIROSLAV SANIGA, CSc.
ÚEL SAV Staré Hory
Perokresba: autor