Do vrchárky-hanblivky som sa zamiloval už ako malý chlapec. Keď som sa raz na jar predieral jedľovou húštinou v Šturci, našiel som v pazuche stromčeka hrubostenné hniezdočko, pekne uvité zo stebielok tráv a machu. V hlbokej kotlinke, ktorá bola vystlatá srsťou lesnej zveri, svietilo šesť zelenkasto modrých vajíčok. Povestná detská zvedavosť mi nedala, aby som sa nedozvedel, komu taká starostlivo uvitá kolíska patrí, a tak som sa dal pozorovať, aký vtáčik to vlastne do hniezda príde.

Ukrytý vo chvojine, so zatajeným dychom a bez pohnutia ako socha som netrpezlivo čakal na majiteľa vtáčej kolísky. Po niekoľkých minútach som sa dočkal. Na vajíčka zasadol vtáčik veľkosťou i sfarbením veľmi podobný vrabcovi. Zvrchu bol hnedý, tvár a hrvoľ mal modrosivé. Keďže dovtedy som sa v prírode s takýmto vtáčikom nestretol, nevedel som, s akým novým operencom v mojom okolí som sa to vtedy zoznámil.

Len čo som sa vrátil domov, po dôkladnom umytí rúk, aby som si nezašpinil knižky (dôkladnú očistu rúk pred listovaním v knihách mám, ako sa povie, odmalička v krvi), som hľadal v atlasoch a príručkách, čo to bolo za vtáčika, ktorého hniezdo som bol našiel. No a dozvedel som sa, že oným operencom bola vrchárka modrá (Prunella modularis). Vyobrazenie aj opis hniezda a znášky dokonale sedeli na tento vtáčí druh.

Do vrchárky modrej, ktorá je neobyčajne plachá a nerada sa vystavuje na obdiv okoliu, som sa potom zamiloval. Teším sa, keď sa mi ju podarí zazrieť pri prednese jej kovovo znejúcej pesničky z vrcholku stromčeka. Špičky stromov sú pre vrchárku modrú totiž tie najobľúbenejšie pódiá na interpretáciu spevu. Vyzerá to však tak, že pri speve ju nesmie nikto nielenže pozorovať, ba ani len počúvať. Len čo zbadá, že sa niekto započúval do jej pesničky alebo sa na ňu zadíval, už aj z vrcholu stromu zlieta strmhlavo do podrastu, aby sa stratila obdivovateľovi z oči a na dlhú chvíľu sa odmlčí. Pre túto jej vlastnosť som si ju už v ranom detstve sám pre seba nazval vrchárkou-hanblivkou.    

V súčasnosti mám rád vrchárku-hanblivku aj preto, že patrí k vtáčím priekopníkom, ktorí sa v ostatných rokoch odvažujú nerešpektovať odveký scenár života napísaný pramatkou prírodou v jej zátišiach. Vrchárka modrá, vedno s niektorými inými vtáčími druhmi, s nastupujúcimi klimatickými zmenami, vyúsťujúcimi do globálneho otepľovania, odmieta poslúchať nariadenia pramatky prírody o sťahovaní sa do teplých krajín.

Kvietky majú presne naordinované miesto a obdobie kvitnutia. Plazy a obojživelníky majú zasa presne vymedzené obdobie, kedy môžu žiť a kedy sa musia uložiť na zimný spánok. No a operence majú predurčené miesto života a spôsob, ako majú tráviť deň (budíček, aktivita, popoludňajšia siesta, večierka) i obdobia aktivity počas celého roka (výchova mláďat, pŕchnutie, jesenný odlet do zimoviska, spätný jarný návrat do rodiska).

Vrchárka modrá má predpísanú migráciu do teplejších krajín, kde má tráviť zimu. Preto vnútorný inštinkt jedincov tohto druhu im velí v októbri opustiť hniezdiská u nás a pomknúť sa do južnejších cípov Európy. Nutkanie zakódované veky-vekúce kdesi hlboko v podvedomí operenca mu dáva pokyn na odlet, ale vnútorné pocity, odrážajúce skúsenosti vtáka, založené na niekoľkoročnom pozorovaní klimatických pomerov v okolitej prírode, napovedajú, aby toto nariadenie neuposlúchol. A tak sa v ostatných rokoch stáva, že prví odvážlivci tohto vtáčieho druhu zostávajú proti vôli pramatky prírody zimovať vo svojich rodiskách. Ktožehovie, možno už v krátkej budúcnosti sa niektoré ďalšie sťahovavé operence presunú dobrovoľne do kategórie prelietavých ba až stálych vtákov.

Javy a deje, odohrávajúce sa v prírode od ľadovej doby podľa predpísaného scenára s malými odchýlkami vo viac-menej presných časových obdobiach, na úsvite tretieho milénia prestávajú poslúchať tento kedysi pevne stanovený itinerár. Posledné roky to vyzerá naozaj tak, že kalendár kreovaný tisícky rokov samotnou prírodou pod taktovkou meniacich sa klimatických pomerov počas roka stráca čoraz viac na svojej aktuálnosti, až vari napokon stratí načisto platnosť... Vrchárka-hanblivka, vedno s inými členmi početnej rodiny sťahovavých vtákov, sú toho prvými dôkazmi.

doc. Ing. MIROSLAV SANIGA, CSc.

ÚEL SAV Staré Hory