Najbližšia pokrvná príbuzná vrchárky modrej-hanblivky (Prunella modularis) je o poznanie väčšia vrchárka červenkastá (Prunella collaris). Aj keď sú to, obrazne povedané, sesternice, správanie majú také odlišné, akoby vôbec nepatrili do jedného rodu.

Vrchárka modrá je neobyčajne plaché stvorenie, ktoré sa človeku zďaleka vyhýba, zatiaľ čo vrchárka červenkastá je, naopak, až nadprirodzene dôverčivá a prítulná. Obidve sesternice majú rozdielne nároky aj na životné prostredie. Vrchárka modrá je obyvateľkou lesa, zatiaľ čo domovom vrchárky červenkastej je pusté skalné prostredie vysoko v horách až po trvalú hranicu snehu.

S vrchárkou červenkastou som sa po prvýkrát skontaktoval na Suchom vrchu vo Veľkej Fatre. Bolo to celkom iné stretnutie ako s vrchárkou modrou. Za vrchárkou červenkastou som na túto lokalitu šiel zámerne. Z literatúry som vedel, že jej domovom sú skalné partie nad hornou hranicou lesa a na stretnutie s týmto vysokohorským vtákom som išiel ako na vopred dohodnutú schôdzku. Aj sa tak stalo. To, čo som si vtedy o jeho správaní prečítal v múdrych knižkách, sa hneď pri mojom prvom stretnutí aj naplnilo.

Vrchárka červenkastá ma naozaj očarila nielen príjemným vzhľadom, no najmä neobyčajnou prítulnosťou, keď som si ju smel poobzerať celkom zblízka. Moje srdce zapálené láskou k prírode si získala nezvyčajnou dôverčivosťou. Táto jej charakteristická črta, ktorá ju tak veľmi odlišuje od menšej sesternice vrchárky modrej, mi poslúžila ako najlepšia pomôcka na moje vlastné pomenovanie. Nazval som si ju len tak sám pre seba vrchárka-prítulnuška. Chcel som v prezývke zvýrazniť jej neobyčajnú dôverčivosť, prítulnosť, ba až úplnú stratu plachosti, ktorá u operencov veru nebýva častým javom, ale viac výnimkou.
Často sa zamýšľam nad tým, prečo sú niektoré stvorenia prírody až podozrivo dôverčivé. Pri vrchárke červenkastej a murárikovi červenokrídlom, ktorý obýva vedno s ňou spoločný životný priestor, je to možno aj preto, že tieto operence žijú v tých najodľahlejších a najnedostupnejších kútoch nášho pozemského sveta. Tam nestretávajú ľudí často, a preto ich nepovažujú za potenciálnych nepriateľov. A možno je človek pre obyvateľov týchto odľahlých kútov nejakým čudom, s ktorým sa doposiaľ nestretli a musia ho ihneď preskúmať, aby sa presvedčili, čo je to za nové stvorenie, ktoré sa znenazdajky objavilo v ich životnom prostredí.

Pravdivosť tejto mojej hypotézy som si mal možnosť overiť a potvrdiť mnohokrát, najmä pri pozorovaní murárika červenokrídleho. Takmer vždy, keď zavítam nanovo na nejakú hniezdnu lokalitu tohto operenca, prvé zoznámenie murárika so mnou nesie z jeho strany známky neobyčajnej zvedavosti. Len čo ma zaregistruje vo svojom revíri, príde si ma celkom zblizučka obhliadnuť. Vyzerá to naozaj tak – ako z číro-čírej zvedavosti. Murárik chvíľku obletuje v tesnej blízkosti okolo mňa, potom zosadne na skalu a v jeho drobných čiernych očkách možno pobadať priam detskú zvedavosť. Keď si ma murárik hneď pri prvom kontakte dostatočne preverí a zistí, že som pre neho neškodným objektom, v tom momente prestávam byť stredobodom jeho zvýšenej pozornosti. Už si ma viac nevšíma. Moja prítomnosť mu neprekáža ani v celkom bezprostrednej blízkosti hniezda. Podobne sa správa aj jeho susedka v skalnom biotope – vrchárka červenkastá. Keď sa mi pošťastí niekde na odľahlej skalnatej lokalite vysoko pod klenbou azúrových nebies pozorovať vedno spolu týchto dvoch operených pustovníkov, mám z takéhoto stretnutia obrovskú radosť, ktorá naplní do prasknutia každú bunku môjho tela...

doc. Ing. MIROSLAV SANIGA, CSc.
ÚEL SAV Staré Hory
Perokresba: autor