Žuly vznikali počas celého obdobia tvorby kôry zeme. Na Slovensku tvoria základ našich najvyšších pohorí. O ich vyzdvihnutie do najvyšších polôh sa zaslúžili superkontinenty Eurázia a Gondwana.
Veľké žulové masívy tvoria základ starých blokov kontinentov. V podstatnej miere sú však zastúpené aj v mladých alpinotypných pohoriach.
Kriváň je symbolom našej vlasti. Jeho krásu a jedinečnosť zvýrazňuje neopakovateľná silueta štítu, ale aj horniny, ktoré ho tvoria. Žuly vykryštalizovali a stuhli v hĺbke zemskej kôry na pevné a pomerne stále horniny. Ako sa však dostali horniny vzniknuté v hĺbke zemskej kôry do vysokohorských výšok? Kedy sa to stalo? Čo to boli za procesy? Odrazili sa na minerálnom zložení Tatier? Sú v nich aj nejaké rudné alebo nerudné suroviny? V akých množstvách? Ktorým typom hlbinných hornín ostatných pohorí Slovenska sú vysokotatranské žuly najpríbuznejšie? Pokúsme sa odpovedať aspoň na niektoré z množstva otázok.
V základoch starých blokov kontinentov
Granity (čo je medzinárodné označenie hornín skupiny žuly) všeobecne vznikali počas celého obdobia tvorby kôry našej zeme. Je pritom charakteristické, že tvoria len súčasť kôry kontinentov, v profile oceánskej kôry chýbajú. Veľké granitové masívy tvoria najmä základ starých blokov kontinentov. No v podstatnej miere sú zastúpené aj v mladých alpinotypných pohoriach (Pyreneje, Alpy, Karpaty, Kaukaz a i.).
Žulové horniny predstavujú najrozšírenejšie hlbinné horniny kontinentálnej kôry. Tá je v porovnaní s oceánskou kôrou hrubšia.
Svojím chemickým zložením patria granity do skupiny kyslých, čiže takých, ktoré obsahujú viac ako 65 % oxidu kremičitého. Žuly sú všeobecne svetlo sfarbené horniny zložené z kremeňa, plagioklasov (sodno-vápenatých živcov), draselných živcov a z niektorej zo sľúd. Zriedkavejšie sú prítomné aj tmavo sfarbené amfiboly a červený granát.
Žuly na Slovensku
Na území Slovenska je známych niekoľko vekových skupín žulových hornín.
Vek najstarších z nich sa podľa chladnutia pohybuje okolo 500 miliónov rokov. Tieto sú zvyčajne premenené do podoby ortorúl.
Plošne najvýraznejšiu skupiny predstavujú tzv. varíske granity. Vznikli prevažne v karbóne. Vek ich chladnutia z roztavenej magmy sa najčastejšie pohybuje okolo 320 až 340 miliónov rokov. Tvoria hrebeňové časti jadrových pohorí, ktorými sú: Malé Karpaty, Považský Inovec, Tríbeč, Suchý a Malá Magura, Malá a Veľká Fatra, Nízke Tatry, Tatry, Branisko – Čierna hora, ale aj veľké časti Veporských a Stolických vrchov. Menej žulových telies, ktoré sú oproti variským masívom kyslejšie, vznikalo v období permu (najmladšie prvohory) až triasu (najstaršie druhohory) vo Veporských vrchoch (pri Čiernom Balogu), Stolických vrchoch (pri Klenovci až Zlatne) a Volovských vrchoch (južne a juhovýchodne od obce Hnilec, pri Betliari, južne od Zlatej Idky a iných miestach). Ešte mladším granitom, ktorý prenikol z veľkých hĺbok na konci druhohôr je rochovecký granit (nachádza sa v hĺbke niekoľko 100 metrov pod povrchom juhovýchodne od Slavošoviec). Najmladšiu skupinu tvoria granity mladších treťohôr v Kremnici a štiavnickom stratovulkáne.
Medzi mlynskými kameňmi superkontinentov
Stlačovaním priestoru druhohorného mora Tethys v mladších druhohorách a treťohorách sa zmenšovala oblasť medzi dvoma mlynskými kameňmi. Tými boli dva superkontinenty: na severe Eurázia, na ktorú sa od juhu tlačil superkontinent Gondwana. Výbežok Gondwany, dnes by sme hovorili o polostrove, tvorí podložie pod treťohornými a druhohornými usadeninami tvoriacimi horninovú náplň vrchnej časti zemskej kôry aj v oblasti Slovenska. Tento výbežok Afriky spôsobil vyklenutie a vyzdvihnutie karpatského horstva v jeho západnej časti. Hovoríme o varískych, ale najmä alpínskych príkrovoch, hercýnskom vrásnení. Vtedy sa sa premiestnili a vyzdvihli žulové masívy jednotlivých súčasných pohorí. No vývoj žúl Tatier, ale aj ostatných jadrových pohorí, sa v súčasnej pozícii ešte nezastavil. Pohoria sa posúvajú, usádzajú či inak umiestňujú. Pri umiestňovaní krehkých žulových vrchov do ich súčasnej pozície popukali masívy. Dôsledok? Z našich granitových telies v podstate nedokážeme odrezať dosku veľkú 1 m2, lebo vždy praskne na vlásočnicových trhlinách.
Vzájomné pohyby priľahlých blokov žúl však v nich spôsobujú aj iné deštrukčné procesy. Tie dokumentujú rôzne hrubé, prevažne strmo naklonené polohy hrubé desiatky centimetrov až metrov. Označujeme ich ako blastomylonity, v hovorovej reči často ako mylonity (od gréckeho mylos – mlyn, mlieť). Sú menej odolné proti rozrušovaniu, erózii a odnosu ako granity. Spravidla tvoria úzke sedlá v masíve Tatier.
Viac o žulách na vrcholoch slovenských hôr sa dočítate v júnovom čísle Quarku.
prof. RNDr. Dušan Hovorka, DrSc.