Z neživého živé

Objav alebo vynález sa môže udiať nečakane. Niekedy to môže byť na začiatku bádania, inokedy pri pokusoch, občas aj po nich. Za mnohými objavmi či vynálezmi neraz stojí to, čo nazývame náhoda.

V exaktných vedách platí, že nejaký jav nastane vtedy a len vtedy, keď mu predchádza určitá príčina. Takéto vysvetlenie umožňuje javy predvídať. Život vedca a jeho bádanie však nie sú exaktná veda, a tak do hry neraz vstupuje náhoda, vďaka ktorej dochádza k naplneniu nutnej príčiny.

Vitalizmus

Hoci francúzsky chemik Antoine Lavoisier vyvrátil teóriu flogistónu (pozri Quark 10/2017), na scéne sa objavil ďalší problém – vitalizmus. Išlo o smer, podľa ktorého – najmä v biológii – na vznik a trvanie životných prejavov je potrebná tvorivá, nemateriálna až nadprirodzená životná sila (lat. vis vitalis). Vitalizmus nebol ničím novým, jeho počiatky nájdeme už v dielach Platóna a Aristotela, ale ako koncepcia vznikol až v 17. a 18. storočí. Vtedy sa začali pokusy vytvoriť funkčné vedecké modely vychádzajúce z teórie, že hmota existuje v dvoch rôznych formách – anorganickej a organickej. Anorganická sa dá teplom roztopiť, pričom do pôvodného stavu sa zasa vráti odobraním tepla. Organické zlúčeniny sa však zohrievaním menia na nové formy, ktoré sa však nedajú vrátiť do pôvodného stavu (ireverzibilný dej). Tvrdilo sa, že podstatný rozdiel medzi organickou a anorganickou hmotou je vo vitálnej sile, ktorá mala byť len v organickej hmote. V chémii sa vitalizmus premietol do názoru, že organické zlúčeniny pochádzajú len zo živých organizmov, vznikajú za pomoci životnej sily, a preto sa nedajú pripraviť v laboratóriu. Hoci na začiatku osemdesiatych rokoch 18. storočia Carl Wilhelm Scheele pripravil kyanovodík a Joseph Louis Gay-Lussac syntetizoval dikyán (C2N2), osudný úder vitalizmu zasadil až významný nemecký chemik Friedrich Wöhler (1800 – 1882). A za smrteľným úderom stála náhoda.

Začala to močovina

Hoci mladý Wöhler študoval medicínu, už ako medik robil asistenta svojmu profesorovi chémie. Ten, vidiac v mladom mužovi obrovský talent, mu zakazoval chodiť na svoje prednášky, len aby ho nezdržiaval od práce vlaboratóriu. F. Wöhler sa najskôr venoval pokusom sGay-Lussacovým dikyánom. Je to jedovatá plynná látka, ktorá sa dá pripraviť termickým rozkladom kyanidov ťažkých kovov. Roku 1824 pripravil hydrolýzou dikyánu kyselinu šťaveľovú, čo bola vlastne prvá syntetická organická zlúčenina z anorganických látok. Hviezdna chvíľa vo Wöhlerovom živote však nastala až začiatkom roku 1828. Mladý talentovaný chemik robil pokusy s kyanatánom amónnym. Chcel ho získať zmiešaním kyseliny kyanatej s amoniakom, pričom ich zohrieval, aby skryštalizovali. Keď zmiešam kyselinu kyanatú s amoniakom, vzniká skryštalizovaná biela hmota, ktorá však nie je kyanatán amónny. Okolnosti, pri ktorých sa tieto látky zmiešavajú, menia ich vlastnosti a spôsobia vznik novej zlúčeniny. Tá ma zaujala a bádanie sa skončilo nečakaným zistením, opísal svoj pokus F. Wöhler. Keď preskúmal kryštály, prekvapený zistil, že nečakané zistenie je močovina, typický produkt metabolizmu cicavcov. Dôsledky svojho bádania si okamžite uvedomil. Napísal: Znamená to, že z anorganických zlúčenín je možné umelo vytvoriť zlúčeninu organickú, z neživého živé. Zbohom, vitalizmus! A čo na tom, že Friedrich Wöhler našiel, čo nehľadal…

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 11/2017.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

R

Komentáre