Prvú anténu, ktorá bola schopná prenášať rádiový signál, zostrojil Guglielmo Marconi z drevenej žrde, na ktorú pripevnil kus drôtu. Vynálezca rýchlo pochopil, že čím bude anténa vyššia, tým ďalej bude schopná signál vysielať. Dá sa povedať, že už tým prvým vztýčeným kusom dreva z roku 1896 sa začali preteky o čo najvyššie telekomunikačné zariadenia.
Preteky o najvyššiu anténu sa neskončili ani v prvých dekádach 21. storočia. Súčasné pozemné televízne, rozhlasové centrá a zariadenia na prenos komunikácií patria k najvyšším stavbám na planéte. Hoci nie vždy to vyjde a odborníci tvrdia, že ich éra sa aj tak zrejme končí.
Pýcha a pád
Pred tridsiatimi rokmi, 8. augusta 1991, zažili obyvatelia poľského mestečka Gąbin hrozivo vyzerajúcu udalosť. Počas plánovanej výmeny kotviacich lán na hlavnom stožiari vysielača Poľského rozhlasu sa odrazu uvoľnilo jedno z dvoch lán, ktoré slúžili ako podpora hlavných lán. Druhé pomocné lano neudržalo silu hlavných lán a vytrhlo sa z ukotvenia. Horná časť stožiaru sa vzápätí zohla a potom zlomila, vrazila do základne a celá konštrukcia skolabovala a zdemolovala údržbársky žeriav pod sebou. No vzhľadom na to, že len napájacie vodiče s izolátormi vážili 80 ton a hmotnosť stožiara prevyšovala 420 ton, bolo malým zázrakom, že jeho kolaps nepoškodil priľahlú rozvodňu ani budovu vysielača, ale najmä že pri nehode nikto nezahynul ani nebol zranený.
Udalosť nevyvolala takmer žiaden medzinárodný rozruch, čo bolo vskutku napodiv. Warszawska Radiostacja Centralna (WRC), ako znel oficiálny názov, bola totiž od svojho postavenia v roku 1974 až do kolapsu v roku 1991 najvyššou stavbou na svete. Oceľová rúrková konštrukcia s prierezom v tvare rovnostranného trojuholníka s dĺžkou strany 4,8 m sa týčila do výšky 646,38 m a doteraz figuruje v rebríčkoch ako druhá najvyššia ľuďmi vytvorená štruktúra všetkých čias (na druhé miesto ju odsunul až v roku 2009 dokončený mrakodrap Burdž chalífa v Dubaji). Kvôli zariadeniam, ktoré sa starali o vysielací výkon 2 MW, odvádzali statický náboj a izolovali konštrukciu od zeme, pretože v čase prevádzky sa medzi anténou a zemou nachádzal potenciál so silou 120 kV, sa na veži WRC nenachádzala ani jedna verejná vyhliadka, ako býva zvykom pri mohutnejších televíznych a rozhlasových vežiach. Vnútri stožiara premával iba údržbový výťah pre tri osoby so spaľovacím motorom umiestneným pod kabínou, vďaka ktorému trvala cesta na vrchol 30 minút (pešo po rebríku to trvalo dve hodiny za pekného počasia).
Stavba bola v Poľsku označená za národnú pýchu a hlavným účelom vysielača bolo propagovať úspechy vtedajšieho režimu všade tam, kam dosiahol signál. A ten dosiahol naozaj ďaleko: vysielanie 1. programu poľského rozhlasu na dlhých vlnách bolo vďaka WRC možné zachytiť v Ázii, Afrike, Severnej Amerike, dokonca aj v Antarktíde. Desaťročia zanedbávaná údržba veže však napokon vyústila do toho, že pýcha režimu skončila ako totalitný režim sám: kolapsom, ktorý už nikoho neprekvapil.
Kvalita potrebuje výšku
Vysielacie veže sa však vždy pretekali vo výške aj bez ohľadu na politiku. Ešte do 20. rokov minulého storočia ich tvorili aspoň dva stožiare, medzi ktorými bol natiahnutý drôt – tzv. T-anténa. Často sa používalo viac drôtov, zriedkavé neboli ani stavby viacerých stožiarov s lúčovito usporiadaným systémom vodičov medzi nimi. Až keď signál s amplitúdovou moduláciou (AM) umožnil efektívne vysielať v pásmach stredných a dlhých vĺn, začali sa stavať systémy, pri ktorých stačil jeden stožiar s vertikálnou anténou. V 30. rokoch sa začali objavovať prvé stožiare, ktorých kovová konštrukcia slúži ako vysielacia anténa – takou bol aj poľský WRC. Na rozdiel od AM vysielania šíriaceho sa povrchovými vlnami, ktoré dosiahne na stovky kilometrov, pásmo VHF umožňujúce kvalitnejšie vysielanie s frekvenčnou moduláciou (FM) si kvôli pokrytiu väčšieho územia vyžadovalo stavbu čoraz vyšších antén. Kým pred 2. svetovou vojnou postačovali konštrukcie ako 203-metrový vysielač v americkom New Jersey z roku 1931, s nástupom FM rozhlasového a televízneho vysielania sa muselo ísť vyššie.
Súčasné vysielacie veže od tých najjednoduchších ukotvených oceľových stožiarov až po samostatne stojace masívne betónové stavby, ktoré slúžia aj ako turistické atrakcie, patria k najvyšším stavbám vôbec. Napokon, aj náš najvyšší vysielač Dubník, stojaci na rovnomennom kopci v Slanských vrchoch, je so svojimi 318 metrami zároveň aj najvyššou stavbou na Slovensku. Oceľový stožiar bol vztýčený v roku 1961 a toto vysielacie stredisko patrí na našom území doteraz medzi najvýkonnejšie. Signál z neho pokrýva veľkú časť východného Slovenska a presahuje do okolitých krajín. A politika sa nevyhla ani jemu, keď v auguste 1968 jeho zariadenie zničili okupačné jednotky Varšavskej zmluvy, aby znemožnili vysielanie.
R, foto Pixabay