Príroda nepremýšľa o problémoch statiky a materiálov. Výučba v rámci evolúcie však nie je zhustená do niekoľkých rokov ako v ľudských školách. Zvierací architekti majú na svojej strane druhové skúsenosti siahajúce milióny rokov do minulosti.
Termity sa od svojich príbuzných švábov odčlenili asi pred 100 miliónmi rokov. Na to, aby sa naučili stavať príbytky so stabilnou teplotou a vlhkosťou interiérov, mali teda času naozaj dosť. Podobne nekonečná história pokusov a omylov naučila vtáky stavať hniezda, pavúky vyrábať a používať dokonalý hodváb či včely konštruovať šesťuholníkové plásty.
Slepí majstri stavitelia
Vežovité konštrukcie, ktoré ich slepí stavitelia nikdy neuvidia, patria k najimpozantnejším stavbám zvieracej ríše: termitiská sa môžu týčiť až do výšky deväť metrov nad zemou a ich podzemná časť siaha aj do dvojmetrovej hĺbky. Zvonku sa môžu javiť ako jednoliate, ich pórovité steny však umožňujú vzduchu voľne prúdiť dnu a von. Vrch veže slúži ako komín: v ňom sa zhromažďuje zohriaty vzduch, ktorý sa zmiešava s prievanom prúdiacim dovnútra systémom tunelov pri základni veže. Chladnejší vzduch klesá naspäť dovnútra stavby a zabraňuje jej prehrievaniu, kým teplý uniká dohora a von. Efektívny systém vetrania a chladenia v jednom tak umožňuje v termitisku počas celého života kolónie udržiavať stabilnú teplotu a vlhkosť vzduchu.
Veže zo zmesi hliny a termitích slín slúžia v prvom rade na obranu a ubytovanie hlavného páru – kráľa a kráľovnej – v špeciálnej komore, kde pár zabezpečuje reprodukciu kolónie. Život väčšiny členov kolónie okrem obslužného personálu pozostáva z hľadania potravy, napríklad v podobe dreva zo stromov v okolí. Okrem kráľovskej komory termitiská obsahujú aj zásobárne jedla a v niektorých prípadoch aj farmy, kde si termity priamo pestujú huby. Stavba takéhoto typu skrátka pripomína viac obchodno-rezidenčné centrá ľudských veľkomiest než panelákové spálne na ľudských sídliskách. Možno aj preto práve k termitiemu dizajnu siahol zimbabwský architekt Mick Pearce pri projektovaní najväčšieho kancelárskeho centra krajiny v hlavnom meste Harare – Eastgate Centre.
Staronová stavba
Eastgate v Harare je výrazom dvoch architektúr: nového usporiadania z tehál aj kameňa a starého štýlu z ocele a skla, uvádza na svojej internetovej stránke architekt M. Pearce. Nie je to paradox: nové poňatie zavrhuje zavedený stereotyp veľkej stavby ako sklenej veže a uprednostňuje skôr regionálne štýly, čo v prípade Zimbabwe znamená tradičnú kamennú architektúru. Masívne vystupujúce kamenné prvky na fasáde Eastgate chránia relatívne malé okná pred slnkom a zväčšujú vonkajšiu plochu budovy. Takto sa v noci odvádza viac tepla do priestoru a cez deň sa, naopak, minimalizujú tepelné zisky. Modelom pre našu stavbu boli termity: výsledkom má byť budova ako ekosystém, nie stroj na bývanie, uvádza M. Pearce.
Stavbu tvoria dve budovy spojené sklenou strechou. Pod ňou sa nad átriom nachádzajú oceľové mosty a výťahy zavesené na lanách z oceľových priehradových nosníkov. Pozdĺž hrebeňa škridlovej strechy budov je 48 tehlových komínov, ktoré odvádzajú odpadový vzduch zo siedmich poschodí kancelárií pod nimi. V medziposchodí nasávajú ventilátory vzduch z átria cez filtre. Tento vzduch sa privádza cez duté podlahy do mriežok pod oknami. Keď sa ľudskou činnosťou zohreje, stúpa ku klenutému stropu, odkiaľ sa odsáva do komínov na streche. Átrium, ktorého vrchná časť funguje podobne ako komín-výmenník tepla v termitisku, sa v horúcich dňoch zohreje najviac na 26 °C, kým v kanceláriách je 24 °C.
Teplota v budove aj bez klimatizácie (ktorej absencia staviteľom ušetrila 3,5 milióna dolárov) takto iba pomocou systému odpozorovaného od termitov vykazuje celoročne príjemný odstup od vonkajšieho prostredia. Eastgate spotrebuje menej ako 10 % energie bežnej budovy rovnakej veľkosti. Úspory sú výhodné nielen pre životné prostredie: nájomníci vďaka nim zaplatia o 20 % nižšie nájomné ako v okolitých budovách.
R, foto Pixabay