Jedným z našich najkrajších cicavcov z čeľade jeleňovitých je daniel škvrnitý (Dama dama). Prvý písomný údaj o jeho existencii na Slovensku pochádza z roku 1526.
Fosílne nálezy dokazujú, že daniel škvrnitý žil v prehistorickej dobe v strednej Európe i na území Karpatskej kotliny. Posledná ľadová doba ho však vytlačila z celej Európy. Boli to rímski legionári, čo ho dopravili zo severnej Afriky do Nemecka, a odtiaľ sa opäť rozšíril po Európe. Dnešné európske daniele pochádzajú teda z jedincov chovaných v zajatí, najmä zásluhou zvernicových chovov a poľovníckeho obhospodarovania umelo vytvorených populácií. Na území Slovenska sa daniel prvýkrát objavil v 16. storočí a postupne sa stal módnou zverou parkov pri šľachtických sídlach. Do voľnej prírody ho vypustili na začiatku 17. storočia. V súčasnosti sa bežne chová v mnohých zverniciach, ale aj voľne v lesnom prostredí. Uprednostňuje teplé oblasti a listnaté lesy. Hlavným znakom daniela škvrnitého sú krásne parohy, pri koreni oblé a hore sa rozvetvujúce do predĺženej plochej lopatky s výrazným prstovitým vykrajovaním.
Menší príbuzný
Daniel škvrnitý je výrazne menší než jeho príbuzný jeleň lesný, ktorého pripomína tvarom tela. Dospelý samec daniela dosahuje hmotnosť len asi 80 kilogramov. V mnohom sa však jeleňovi podobá v spôsobe života. Daniel aj jeleň sa pasú rovnako. Danielia zver nemení tak často teritórium ako jelenia. Svoje územie v okruhu päť kilometrov zvyčajne neopúšťa. Pasie sa i za bieleho dňa, čo je pri fotografovaní veľkou výhodou.
Daniele uprednostňujú zrakové vnemy. Sú pomerne plaché, nečakajú na zvetrenie, rozoznajú pohyb blížiaceho sa človeka a hneď unikajú. Rýchlosťou sa vyrovnajú jeleňovi. Na krátku vzdialenosť dokážu bežať rýchlosťou približne 48 km/h. Hneď na prvý pohľad však vidno rozdiel v spôsobe behu, keďže daniel pridvihuje v cvale
nohy vyššie. Jeho chôdza tak pôsobí oveľa ladnejšie a dokáže preskočiť aj cez dvojmetrovú prekážku. Tento pekný párnokopytník sa v našej prírode združuje do väčších alebo menších čried. Samce žijú oddelene od čried samíc s mláďatami. Čriedu danielic vedie najskúsenejšia. Pri samcoch je to rôzne. Črieda sa môže na seba spoľahnúť, lebo zviera, ktoré prvé spozoruje nebezpečenstvo, ju hneď varuje. Daniel skúma okolie zrakom, sluchom a čuchom. Má najlepší zrak z jeleňovitej zveri.
Elegantné sfarbenie
Zaujímavý je pohyb daniela, keď nápadne poskakuje, alebo sa pri pomalom behu odráža od zeme všetkými štyrmi nohami naraz. Krátkym chvostíkom neustále pohybuje a plieska. Pri behu ho vztýči. Ani jedno zviera u nás nemá takú premenlivú farbu podľa ročného obdobia i podľa veku. V máji stráca sivú až čiernu srsť a začína sa prefarbovať na svetlohrdzavo s čiernym pruhom na chrbte a bielymi škvrnami po bokoch. Vtedy sa stane skutočnou ozdobou lesa. Vyskytujú sa aj jedince so žltočerveným, čiernym aj bielym sfarbením bez bielych škvŕn. Vidieť bieleho daniela nie je až také zriedkavé.
Územie lásky
Očarujúce samčie danielie čriedy sa rozpadávajú už začiatkom jesene. Ruja danielov prebieha neskôr ako ruja jeleňov, až na prelome októbra a novembra. Na začiatku ruje sa snaží každý dospelý daniel zhromaždiť okolo seba skupinu danielic. V dobre zazverených revíroch si svoje rujovisko chystá už v druhej polovici septembra. Na vybranom mieste si prednými raticami vyhĺbi jamku a označkuje si ju sekrétom z pohlavných žliaz. V blízkom okolí má viacero takýchto jamiek, od ktorých sa nerád vzďaľuje. Pachom si značkuje tiež okolité stromy a kry. Rujovisko si ohraničuje aj močom a olamovaním vetvičiek, pritom pobehuje sem a tam a hlboko chrapľavo chŕka. Takto nielen vyjadruje hrozbu pre sokov, ale predovšetkým láka k sebe danielice. Tie prichádzajú na rujovisko o trochu neskôr. Partnerov si vyberajú samy. Samec najviac síl venuje obrane územia, na ktorom sa pári. Svoju silu dáva najavo tak, že rozhrabáva zem raticami a parožím. Malý daniel (prevažne jediné mláďa) prichádza na svet začiatkom leta. Hoci sa dokáže postaviť na nohy pomerne skoro, aj tak počas prvých týždňov väčšinu času preleží. Matka ho kŕmi štyri mesiace. V porovnaní s ostatnou jeleňou zverou sa vo všetkých životných prejavoch (dospievanie, nasadzovanie parožia, ruja atď.) oneskoruje približne o tri týždne.
Kde možno vidieť daniele?
Daniel sa vyhýba hlbokým horám, vyhovujú mu poľnohospodárske oblasti. U nás ho stretávame prevažne na pahorkatinách v južnejších častiach listnatých lesov, ktoré sa striedajú s lúkami. Dobre sa znáša s jeleňou, srnčou a muflóňou zverou. Na potravu nie je náročný, hoci jej spotrebuje omnoho viac než jelenia zver. Spása trávy, ďateliny, ale žerie aj púčiky, listy, kôru stromov, nepohrdne ani plodmi, ako sú gaštany, žalude, bukvice či plánky a iné ovocie. Je najodolnejší zo všetkých druhov raticovej zveri a choroby ho trápia len zriedkavo. Jeho prítomnosť najčastejšie prezrádza trus, ktorý je menší než jelení.
Jozef Ferenec
Foto autor