Zaujímavou a jedinečnou skupinou našich húb sú drevokazné huby. V prírode ich nachádzame veľmi často. Umožňujú kolobeh minerálov a živín, no napádajú aj živé stromy a spôsobujú ich odumieranie. Väčšina je nejedlá, no niektoré z nich sú veľmi chutné a obľúbené.
Drevokazné huby rastú na odumretých a odumierajúcich kmeňoch stromov, na zrezaných pňoch, konároch alebo koreňoch drevín, čím sa významnou mierou podieľajú na ich rozklade a umožňujú tým kolobeh minerálov a živín v prírode. Niektoré druhy sú schopné napádať aj živé stromy (ak sú poranené alebo oslabené) a môžu spôsobiť ich postupné odumieranie. Hubové vlákna drevokazných húb prerastajú drevom a získavajú z neho živiny. Zhoršujú mechanické vlastnosti dreva a spôsobujú bielu alebo červenohnedú hnilobu. Podľa ekologickej väzby na hostiteľskú drevinu rozdeľujeme drevokazné huby na saprofytické alebo parazitické.
Veľká väčšina drevokazných húb patrí medzi nejedlé druhy. Ich dužina je veľmi tvrdá a nedá sa konzumovať. Neplatí to však pre všetky druhy. Aj medzi drevokaznými druhmi nájdeme huby, ktoré sú na konzumáciu vhodné, dokonca niektoré z nich sú veľmi chutné a obľúbené.
Hliva ustricovitá a jej príbuzní
Našou najznámejšou drevokaznou hubou je hliva ustricovitá (Pleurotus ostreatus). Medzi hubármi je veľmi vyhľadávaná. Dokonca je to jedna z mála húb, ktorá sa vo veľkom pestuje a je dostupná v obchodných sieťach. Obľúbenosť hlivy spočíva najmä v jej lahodnej chuti a preukázateľných liečivých účinkoch. Aj keď sú jej plodnice pomerne tuhé a vyžadujú si dlhšiu tepelnú prípravu, obľubuje ju mnoho hubárov aj nehubárov. V prírode sa s hlivou môžeme stretnúť najmä v jesenných a jarných mesiacoch. Keď je mierna zima, rastie aj v tomto období. Jej vejárovité klobúky vyrastajú v bohatých trsoch strechovito nad sebou. Najčastejšie rastú na živých alebo odumretých kmeňoch listnatých stromov, často na bukoch, topoľoch alebo orechoch. Huba spôsobuje drevine bielu hnilobu dreva.
Hlivu ustricovitú si môžeme vypestovať aj v domácich podmienkach. Očkovací substrát sa predáva v mnohých obchodoch. Môžeme ju pestovať na zrezaných kmeňoch vhodných drevín, ale aj v igelitových vreciach naplnených slamou. Návod na jej pestovanie býva zvyčajne súčasťou očkovacieho substrátu.
Okrem hlivy ustricovitej v prírode bežne nachádzame aj ďalšie, menej známe druhy hlív. Pomerne častá je hliva buková (Pleurotus pulmonarius) rastúca od mája do októbra najmä na bukoch alebo iných listnatých drevinách. Hojná je aj hliva dubová (Pleurotus dryinus), ktorá rastie na rôznych listnatých stromoch, často aj na jabloniach. V lužných lesoch sa zasa stretneme najmä s hlivou lievikovitou (Pleurotus cornucopiae) rastúcou na kmeňoch brestov alebo iných listnáčov. Ďalšie druhy hlív patria k vzácnejším druhom a aj hubár sa s nimi stretne naozaj len zriedkavo. Podobne ako hliva ustricovitá aj ostatné druhy hlív patria medzi jedlé a chutné huby.
Pečeňovec
Medzi naše najzaujímavejšie jedlé drevokazné druhy patrí pečeňovec dubový (Fistulina hepatica). Zaujímavý je najmä tým, že jeho dužina po rozrezaní až nápadne pripomína surové mäso, dokonca aj tekutina, ktorá z neho vyteká, farbou pripomína krv. S pečeňovcom sa v prírode stretneme pomerne často. Sú roky, keď je veľmi hojný. Najčastejšie rastie v teplých listnatých lesoch na kmeňoch a pňoch starých dubov alebo na gaštane jedlom. Jeho plodnice majú jazykovitý alebo polkruhovitý tvar a sú krátkym hlúbikom prirastené k drevu. Ich chuť je príjemne kyslastá. Zvyčajne ich nachádzame jednotlivo, zriedkavejšie je spolu zrastených aj niekoľko plodníc.
Pečeňovec dubový napáda narušené a oslabené stromy. Zapríčiňuje červenohnedú hnilobu dreva. Napadnuté drevo tak získava zaujímavé zafarbenie a je vyhľadávaným artiklom v nábytkárskom priemysle. Z kuchynského hľadiska sú mladé plodnice pečeňovca využívané najmä na zaváranie v sladkokyslom náleve. Používa sa aj do polievok alebo gulášov ako náhrada mäsa. Nezbiera ho však veľa hubárov.
Sírovec
Známym a hubármi často zbieraným druhom je sírovec obyčajný (Laetiporus sulfureus). Patrí medzi parazitické huby, ktoré zväčša nájdeme na kmeňoch listnatých drevín, najmä čerešní, hrušiek, dubov alebo topoľov. Pre živý strom je táto huba skutočnou pohromou. Napadnutý strom, ktorému huba spôsobuje bielu hnilobu, postupne hynie, až napokon úplne vyschne. Sírovec vytvára veľké, žltooranžové polkruhovité plodnice, ktoré vo veľkých trsoch rastú nad sebou. V mladosti je jeho dužina mäkká, šťavnatá, s aromatickou vôňou. Neskôr stvrdne a už nie je vhodná na konzumáciu. Má veľmi špecifickú kyslastú chuť, preto sa pred jeho prípravou odporúča mladé plodnice prevariť, čím sa táto chuť čiastočne odstráni. Viacerí hubári ho obľubujú a neraz z neho robia rôzne špeciality.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko