Prostredie vysokohorských lúk nad hornou hranicou lesa v strednej Európe sa svojím vzhľadom ponáša na severskú tundru. Vtáčí obyvatelia tohto chudobného biotopu, akými sú ľabtušky, pŕhľaviare či škovránky, sa počas jesenného sťahovania na zimoviská do južných cípov Európy a potom pri návrate s obľubou zastavujú v tomto hôľnom prostredí.
K operencom, ktorí si na svojom jarnom a letnom kontinentálnom prelete medzi hniezdiskom a zimoviskom doprajú taký prepotrebný odpočinok na alpínskych lúkach stredoeurópskych pohorí pred ďalšou etapou dlhej migračnej púte, nakŕmia sa a posilnia, patrí aj kulík vrchovský (Eudromias morinellus).
Samček v sukni
Ako pri jednom z mála druhov vtáčej ríše je samička kulíka vrchovského vyfarbená pestrejšie ako samček. Táto výnimka v opačnom rozdelení pestrosti sfarbenia partnerov kulíka nie je nejaké roztopašné kúzlo alebo hrubá chyba prírody. Povinnosť zhotoviť hniezdo na zemi, vysedieť znášku a odchovať potomstvo leží totiž pri tomto druhu výlučne na pleciach samčeka. Preto musí byť vystrojený vhodným maskovacím sfarbením, aby pri zahrievaní vajíčok a vodení mláďat čo najväčšmi splýval so suchou trávou tohto lúčneho biotopu. Samička ihneď po znesení vajíčok z krátkodobého partnerského vzťahu vycúva a začne nanovo vyhľadávať a pestrejším sfarbením zvádzať k sobášu iného potenciálneho snúbenca, ktorému by po zásnubách a spárení nechala na starosť vysedenie vajíčok a výchovu ďalšieho jej potomstva.
Nulová plachosť
Kulík má prívetivý výraz tváre s veľkými okrúhlymi očami. Tento severský operenec veľkosti drozda čierneho patrí k jedným z najdôverčivejších vtákov vôbec. K človeku prechováva až nadprirodzenú dôveru. Jeho úniková vzdialenosť je temer nulová. Kulík vrchovský pripustí človeka takmer na dosah ruky. V turistoch to môže vzbudzovať až podozrenie, či takáto nápadná krotkosť vtáka nie je podmienená nejakou chorobou. Vyzerá to tak, akoby tomuto vtáčiemu druhu s nulovým stupňom plachosti, vedúcemu, mimochodom, individuálny spôsob života, bolo clivo, a preto zámerne vyhľadáva prítomnosť každého živého tvora, človeka nevynímajúc. Najmä samček kulíka je v hniezdnom období veľmi prítulný. Pri sedení na vajíčkach sa nechá bez najmenšieho náznaku znepokojenia hladkať, akoby človeka považoval za svojho starého známeho. Pri vodení mláďat, ktoré sú ihneď po vyliahnutí a osušení schopné chôdze a samostatného vyhľadávania potravy, no len pod starostlivým dohľadom a ochranou otecka, prechováva kulík k človeku takú dôveru, že aj keď sa chceme zblízka pokochať krásou drobunkých sivo-čiernych mláďat, bezstarostne zasadne aj v ľudskej dlani.
Dôveryhodný simulant
Samček kulíka vrchovského je priam učebnicovým príkladom neobyčajne starostlivého vtáčieho otecka. Keďže žije na otvorenom priestranstve, kde je ustavične vystavený zvedavým pohľadom bystrozrakých pozemných i vzdušných predátorov, často s plnou vervou nasadzuje vlastný život, aby uchránil životy svojich mláďat. Je to veľmi živý operenec, ktorý pobehuje po tráve v krátkych úsekoch sem a tam a má zvláštny talent – dokáže dokonale predstierať zranenie krídla či nohy, len aby odviedol pozornosť predátora od vlastných mláďat, a takto ho nalákal na útok na seba samého. Malé kulíčatá sa medzitým na otcovo varovné volanie stihnú v tráve dobre poschovávať. Je to aj vďaka vynikajúcemu maskovaniu krycím sfarbením. Keď predátor zaregistruje prítomnosť zdanlivo poranenej, a teda ľahko uloviteľnej koristi, po bleskovom vyhodnotení situácie s pozitívnou vyhliadkou na úspešné zavŕšenie lovu pustí sa obetavého otecka kulíka vrchovského zúrivo prenasledovať. Keď sa dravec už-už načahuje po prenasledovanej koristi a chystá sa zaboriť pazúry alebo zuby do kulíka, stvárňujúceho dokonale rolu hendikepovaného operenca, ten v tej chvíľke ukončí krátku divadelnú scénku klamania svojho prenasledovateľa. Odrazu, z ničoho nič, vyzdravie, prestane krivkať či ťahať za sebou ovisnuté krídlo, bleskovo vyletí do povetria a rýchlo cikcakovitou trajektóriou uniká vzdušnému stíhačovi spred predsunutých nôh alebo pozemnému predátorovi spred vysunutého pysku. Líške či kune takto cvaknú zuby naprázdno, jastrabovi alebo sokolovi zostanú v pazúroch nanajvýš nejaké pierka z chvosta, a tak lačnému pozemnému či vzdušnému predátorovi napokon zostanú len oči pre plač.
Sprievod na hrebeňovkách
Počas jarnej alebo jesennej vysokohorskej túry sa nám môže ľahko prihodiť, že tento hnedastý vtáčik s nápadným čiernym pásikom cez oko a svietivo bielou čelenkou nad ním sa k nám z ničoho nič nenápadne pripojí. Môže nás sprevádzať počas celej malofatranskej, veľkofatranskej, nízkotatranskej či západno-tatranskej hrebeňovky.
Jeho prítomnosť nám príde mimoriadne vhod najmä v nevľúdnom počasí, keď chrbty vysokých hôr zahalí svojím sivastým závojom hustá hmla, ktorá bráni vo výhľadoch do širokého okolia a tmavé ťažké mraky posedávajúce na končiaroch ronia husté dažďové kvapky. Máme sto chutí vzdať sa vysokohorskej prechádzky zablateným chodníkom, obklopení hmlou, zmáčaní hustým lejakom, a radšej by sme sa vrátili do vyhriatej izby vysokohorského hotela alebo aspoň do skromného zátišia turistickej útulne. Keď sa však objaví na blatistom chodníku kulík vrchovský, odrazu sa naša nálada zlepší. Tento vtáčik dokáže svojou prítomnosťou a zvonivým pískaním zmeniť aj ponurú atmosféru daždivého počasia. Či sa už s kulíkom vrchovským stretneme pri zdolávaní vrcholov za slnečného alebo daždivého počasia, nebudeme sa s ním chcieť rozlúčiť a budeme si priať, aby nás toto vtáča sprevádzalo vždy, keď sa vydáme na jarné či letné potulky po našich prekrásnych vysokých pohoriach.
doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc.
Ústav ekológie lesa SAV, Zvolen