- Časopis Quark - https://www.quark.sk -

Francúzska pevnosť Hackenberg

Maginotovu líniu vybudovali Francúzi medzi dvoma svetovými vojnami ako obrannú líniu proti prípadnému nemeckému útoku. Nemecká armáda ju však pri svojom útoku na Francúzsko obišla. Jedna z najväčších pevností tejto línie teraz slúži ako unikátne vojenské múzeum.

Výrazy opevnenie či fortifikácia sa v súčasnej bežnej časopiseckej i knižnej literatúre – a to aj v odbornej vojenskej – vyskytujú len veľmi zriedkavo, a keď, tak už len s odkazom na minulosť. Zdá sa, že opevnenia už odišli do histórie a súčasná vojenská obranná stratégia s nimi neráta. Pritom opevnenia, teda vojenské stavby a konštrukcie určené na obranu a ochranu, budovalo ľudstvo tisícky rokov.

Už od Mezopotámie

Hlavné chodby pevnosti, foto wikipedia
Hlavné chodby pevnosti, foto wikipedia

Za jedny z prvých efektívnych fortifikačných stavieb sa považujú obranné múry mestských štátov v starovekej Mezopotámii. Známym príkladom fortifikácií sú aj tzv. kastrá, čo boli opevnené vojenské tábory rímskych légií. Koncepcia opevňovacích stavieb sa radikálne zmenila v stredoveku, a to s objavom pušného prachu a ťažkej delostreleckej techniky. Vrcholom opevňovacej stavebnej techniky sú pevnosti postavené pred prvou svetovou vojnou a v období medzi obomi svetovými vojnami. To sa však ukazovalo, že – povedané s trochou irónie – pevnosti už nie sú to, čo bývali. Vývoj mobilnej vojenskej techniky, napríklad tankov a diel s vysokou palebnou silou, ale najmä lietadiel schopných dopraviť špeciálne, tzv. protibunkrové bomby s vysokou presnosťou na stanovený cieľ, znižovali výhody opevnení. Pevnosti sa síce sťahovali viac do podzemia, pričom na povrchu bolo vidieť len výsuvné veže s kanónmi, ale presnými zásahmi sa mohli aj takéto objekty vyradiť z efektívnej obrannej činnosti. Výroba jadrových zbraní už zabezpečila možnosť úplne zničiť akúkoľvek pevnosť.

Zničením jednej pevnosti sa dá vytvoriť priechod v celej obrannej línii, pričom ostatné pevnosti línie sa obídu. Osudu obídenia – v dôsledku kapitulácie – sa nevyhol ani francúzsky systém opevnení na francúzsko-nemeckej hranici, známy pod názvom Maginotova línia. Súčasťou tejto línie je aj pevnosť Hackenberg. Teraz je z pevnosti vojenské múzeum.

Maginotova línia

Maginotovu líniu vybudovali v rokoch 1930 až 1940 na severnej a východnej hranici Francúzska. Pomenovanie dostala po vtedajšom ministrovi vojny Andrém Maginotovi. Ten však nebol vojak a francúzske médiá nazvali plánovanú opevňovaciu líniu po ňom len preto, lebo práve on začiatkom roku 1930 predložil francúzskemu parlamentu projekt výstavby rozsiahleho systému opevnení. Maginotova línia, tiahnuca sa v dĺžke 150 kilometrov, bola v tých časoch najväčším systémom opevnení na svete a tvorili ju objekty rôzneho typu a rôznej odolnosti. Išlo najmä o malé a veľké pevnosti, kazematy, bloky, úkryty, pozorovateľne a prekážky. Línia sa delila na opevnené oblasti a sektory.

Pevnostný komplex

Zvony delových veží
Zvony delových veží

Jednou z najväčších pevností spomenutej línie je pevnosť Hackenberg, ktorú budovali ako akýsi prototyp ďalších pevností. V súčasnosti je to najrozsiahlejšia verejnosti prístupná pevnosť celej línie. Leží blízko dedinky Veckring na severovýchode Francúzska, na kopci (či skôr v kopci), po ktorom je pomenovaná. Kopec Hackenberg dosahuje nadmorskú výšku 343 metrov a má dva výbežky, v ktorých približne 1 800 robotníkov vybudovalo dve vzájomne prepojené polpevnosti, tvoriace jeden veľký pevnostný komplex. Obidve časti pozostávajú z tzv. bojových blokov rôzneho typu, aké nájdeme aj v ostatných pevnostiach Maginotovej línie. Podzemné bojové a iné stanovištia sú prepojené podzemnými chodbami (galériami), ktorých celková dĺžka je desať kilometrov. Hlavné chodby majú tvar Y, pričom vstupná chodba sa približne tisíc metrov od vchodu na dopravu munície do pevnosti rozdeľuje na dve: jedna chodba, dlhá 500 metrov, vedie k hlavným bojovým blokom západného krídla, druhá je dlhá približne kilometer a vedie k bojovým blokom východného krídla. Munícia sa k viacposchodovým delostreleckým blokom dovážala úzkorozchodným elektrickým vláčikom (rozchod 60 cm) s celkovou dĺžkou tratí štyri kilometre. Jediný ďalší vchod do pevnosti slúžil na vstup vojakov. Podzemné chodby sa nachádzajú 25 až 30 metrov pod úrovňou terénu, čo ich chránilo pred zničením leteckými bombami. Časti pevnosti, vyčnievajúce nad terén – najmä delostrelecké veže – zhotovili z veľmi pevného betónu s veľkým obsahom cementu, ktorý sa označuje aj termínom modrý betón. Na delostreleckých vežiach sú pancierové zvony, ktoré sa pred streľbou zdvihnú. Pretože obsluha diel nevidí do cieľového priestoru, zameriavacie súradnice dodávajú obsluhe diel pozorovatelia z rôznych stanovíšť.

Výzbroj, munícia a posádka

Sklad munície
Sklad munície

Posádku pevnosti tvorilo podľa tabuľkového stavu približne tisíc vojakov a 45 dôstojníkov. Tí mali na obranu pevnosti a zastavenie prieniku nepriateľa k dispozícii mohutnú palebnú silu. Okrem iných zbraní ju tvorilo deväť 75 mm kanónov, päť 135 mm húfnic, štyri vrhače 81 mm granátov pod zdvíhateľnými kupolami, 36 vrhačov 50 mm granátov, 29 vrhačov ručných granátov, sedem 37 mm protitankových kanónov a desiatky ťažkých guľometov (niektoré zdroje uvádzajú iné počty). Pevnosť disponovala jedným z najväčších muničných skladov, aké kedy postavili v takýchto obranných komplexoch. V sklade sa dalo uložiť 34 500 delostreleckých granátov a munícia pre pechotné zbrane. Na zásobovanie pevnosti elektrickou energiou slúžili štyri dieselové generátory, ktorých výkon by postačil zásobovať elektrickou energiou mesto s 10 000 obyvateľmi. Strava pre posádku sa pripravovala vo veľkej kuchyni. Keďže voda vytekajúca zo skalného podložia nebola pitná, musela sa dovážať úzkorozchodnou železnicou v špeciálnych cisternových vozňoch. V pevnosti bola aj nemocnica, vybavená röntgenovým prístrojom a operačnou sálou. Pevnosť Hackenberg bola sebestačná jednotka, schopná existovať určitý čas bez styku s vonkajším svetom.

Postavili ju Francúzi, bojovali v nej Nemci

Po napadnutí Francúzska Nemci Maginotovu líniu obišli a do Francúzska prenikli cez obsadené Luxembursko, Holandsko a Belgicko. Po uzavretí prímeria medzi Francúzskom a Nemeckom začiatkom júla 1940 francúzska armáda odovzdala pevnosť bez boja nemeckej armáde. Pretože pre Nemcov nemala pevnosť v tých časoch veľký význam, bol v nej v rokoch 1943 až 1944 výrobný závod zbrojárskej firmy Klöckner-Humboldt-Deutz. Časť zbraní presunuli do pozícií na Atlantickom vale, tie najťažšie však zostali. A práve streľba z týchto ťažkých zbraní z bloku 8 robila veľké problémy americkej armáde postupujúcej cez sever Francúzska do Nemecka.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v augustovom vydaní časopisu Quark.

Quark si môžete aj objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk

Rado Mlýnek

Foto autor

 

Komentáre