Keď 7. júna 1926 zrazila Antoniho Gaudího električka, nik tomu nevenoval pozornosť. Ale v deň pohrebu sa s ním prišli rozlúčiť tisíce ľudí, aby tak ocenili jeho veľký prínos pre katalánsku spoločnosť. Keď 6. decembra 2014 zomrel profesor Miroslav Ferenčík, len zopár ľudí zaregistrovalo, že Slovensko prišlo o najväčšieho odborníka v oblasti imunológie.
Keď som ako čerstvo skončený študent vycestoval po prvý raz do neďalekého zahraničia, zaujal ma úctivý prístup domácich rečníkov k ich vedeckej minulosti. Väčšina z nich venovala úvod prednášky svojmu učiteľovi alebo tútorovi. Úcta pretavená do slov ma fascinovala. Od tej chvíle som pozorne sledoval, ako začínajú svoje prednášky naši vedeckí pracovníci. Na moje prekvapenie mnohí z nich mali pocit, že všetko, čo vo svojom živote vytvorili, vzniklo na zelenej lúke, že niet komu ďakovať a niet na koho spomínať. Po nežnej revolúcii sa na slovenských univerzitách začala diať reforma učebných textov. Pozvoľna sa rodili nové učebnice či učebné knihy, mnohé z nich šité horúcou ihlou. Texty boli nečitateľné a nezrozumiteľné, utopené v mori cudzích termínov a technických výrazov, ktoré mali zvýrazniť punc odbornosti. Presne v tom čase sa nám do ruky dostali dve na prvý pohľad úplne obyčajné knihy – Imunochémia a Biochémia, kde ako hlavný autor figuroval Miroslav Ferenčík. V tej chvíli sme nadobudli pocit, že nám ich museli spustiť na padákoch Marťania, aby našu túžbu po poznaní nasýtili tým najjednoduchším spôsobom – ľahko zrozumiteľnou učebnicou. Jednoduchosť a jadrnosť textov nás prekvapila a zároveň zaskočila. Imunológia, ale aj biochémia nám doslova zachutili, boli uchopiteľné, príťažlivé a dobrodružné. Miroslav Ferenčík bol majstrom slova.
Slová, ktoré liečia
Miroslav Ferenčík mal veľký dar, ktorý dokonale zúročil v 14 monografiách vydaných v zahraničných vydavateľstvách, v 18 domácich monografiách a 19 vysokoškolských učebniciach. V prípade Ferenčíkových kníh kvalita ďaleko prevýšila kvantitu. Jeho učebné texty a príťažlivé prednášky vzdelávali študentov na Lekárskej fakulte UK, Prírodovedeckej fakulte UK, ale aj Chemickej fakulte STU a Farmaceutickej fakulte UK. Odchoval niekoľko desiatok odborníkov z oblasti klinickej imunológie, ktorí sa teraz starajú o zdravie veľkého množstva pacientov. Ochorenia spojené s poruchou imunitného systému pribúdajú ako huby po daždi. Alergie, intolerancie alebo reumatické ochorenia sprevádzajú náš život na každom kroku. Imunológia je všade navôkol. Z tohto hľadiska predstavujú knihy Miroslava Ferenčíka niečo viac ako len obyčajné, dobre napísané učebnice. Keď sa v súčasnosti opýtate ktoréhokoľvek imunológa či alergiológa, či pozná knihy otca slovenskej imunológie, sotva by ste od niekoho počuli negatívnu odpoveď. Žiaľ, slovenská pamäť má zavše príznaky Alzheimerovej choroby, a tak sa stáva, že keď odchádza do večnosti mimoriadna osobnosť s medzinárodným kreditom, všimne si to len malá hŕstka priateľov a blízkych. Miroslav Ferenčík bol dôsledný v písaní svojich textov. Zo súčasného pohľadu ho môžeme považovať za kodifikátora slovenskej imunologickej terminológie. V tvorbe odborného jazyka sa naplno odzrkadlila štylistická brilantnosť na jednej strane a gramatická korektnosť na strane druhej.
Zaslúžené ocenenia
V ostatnom čase sa vedecká komunita dostala pod veľký publikačný tlak. Začala sa veľkolepá súťaž o najvyšší impaktový faktor, o najlepšiu publikáciu v prestížnych vedeckých periodikách alebo o najväčší počet citácií. V tomto zhone sa však takmer úplne zabudlo, že učebnice a učebné texty sú niekedy nevídaným majstrovským dielom, ktoré svojím zacielením zasahujú omnoho väčšie publikum ako publikácie v renomovanom vedeckom časopise. Knihy Miroslava Ferenčíka získali mnoho ocenení Slovenského literárneho fondu, čo by ako kritérium súčasnej vedeckej spoločnosti asi neobstálo. Ale čo určite obstojí, je mimoriadne ocenenie Českej imunologickej spoločnosti – Granátový imunoglobulín, ktoré dostávajú len výnimočné osobnosti českej a svetovej imunológie. Teraz viem, že ak je v nebi imunologická sekcia, tak ho tam raz nájdem s úsmevom v duši a s dobrotou, ktorá ho napĺňala počas celého života. Bol človekom, ktorý hľadel na svojich prenasledovateľov s nadhľadom a iróniou. Minulosť ho obrala o budúcnosť, ale budúcnosť už minulosť nedokáže zmazať, pretože je zapísaná v jeho knihách, ktoré nestarnú.
Norbert Žilka
Neuroimunologický ústav SAV