Od 9. do 14. decembra 2019 bude Medzivládny výbor Dohovoru 2003 UNESCO, ktorý bude zasadať v hlavnom meste Kolumbie Bogote, rozhodovať okrem iného aj tom, či sa drotárstvo zapíše do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva.
Pod pojmom kultúrne dedičstvo, ktoré možno súhrnne označiť aj ako nehmotné kultúrne dedičstvo alebo žijúce dedičstvo, si netreba predstavovať len kultúrne pamiatky v podobe budov či súborov kultúrnych predmetov. Kultúrne dedičstvo zahŕňa aj tradície, rituály, múzické umenie, spoločenské zvyklosti, vedomosti a skúsenosti týkajúce sa prírody a vesmíru alebo vedomosti a zručnosti potrebné pre tradičné remeslá. A tak je od februára 2018 zapísané v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska aj tradičné drotárstvo. Hoci produkcia drôtu siaha do dávnej histórie ľudstva a súvisí s rozvojom poznatkov o metalurgii kovov v eneolite a bronzovej dobe,až do novoveku predstavovalo kovové vlákno pomerne nedostatkový materiál. Jeho širšie použitie obmedzovala drahá vstupná surovina a namáhavá výroba. V najstarších časoch sa tepal z narezaných plechových pásov. Od raného stredoveku ho vyrábali ťahači drôtu tak, že vykované tyče, podľa použitého kovu studené alebo nahriate, opakovane ručne preťahovali za pomoci maziva – oleja, loja aj mydla – cez zmenšujúce sa kónické prievlaky v kamenných či oceľových platniach. Drôt našiel využitie v šperkárstve, pri výrobe zbroje a drôtených košieľ, mreží aj reťazí, slúžil ako polotovar na výrobu ihiel, ihlíc i spôn. Bol súčasťou zlatých a strieborných vyšívacích nití aj remeselných nástrojov, napríklad hrebeňov na česanie vlny a rastlinných vláken. V praveku slúžil aj ako platidlo.
Slovenské špecifikum
Technický pokrok v železiarstve v 17. a 18. storočí umožnil manufaktúrnu výrobu drôtu zavedením mechanických ťažných stolíc, kde ľudskú silu nahradila energia vodného kolesa a neskôr pary. Zvýšená potreba oceľových lán a drôtených sietí, súvisiaca s rozvojom priemyslu a baníctva v prvej polovici 19. storočia, mala za následok jeho masovú produkciu a všeobecnú dostupnosť. Vo Francúzsku sa začali objavovať prvé luxusné drôtené umelecko-remeselné predmety, najmä potreby na stolovanie a svietniky zhotovené na objednávku, väčšinou na svadby. Zároveň došlo k rozvoju živností a remesiel, pri ktorých drôt tvoril materiálovú bázu. Jedným z nich bolo aj drotárstvo. S rozširovaním ponuky drôtených výrobkov na každodenné použitie vzrástla ich obľuba natoľko, že až do prvej svetovej vojny boli módnou záležitosťou. Teraz patria medzi výnimočné pamiatky svetovej materiálnej kultúry a k ich masovému rozšíreniu podstatnou mierou prispeli aj slovenskí remeselníci. Drotárstvo v súčasnosti považujeme za jeden z autentických národných kultúrnych identifikačných znakov. Objavilo sa pravdepodobne v priebehu prvej polovice 18. storočia v horských regiónoch severozápadne od Žiliny a v niekoľkých obciach spišského Zamaguria, severne od Starej Ľubovne. Drotárstvo patrilo k doplnkovým zdrojom obživy, ktoré pri nedostatku iných pracovných príležitostí využívalo roľnícke obyvateľstvo na územiach s nevýnosným poľnohospodárstvom. Takmer v priebehu jedného storočia sa zo zriedkavej, lokálne izolovanej živnosti stala masová aktivita, ktorá prekročila hranice Slovenska a dve storočia existencie mu stačili na to, aby sa stalo jedným z najznámejších pôvodných domácich remesiel. Európske národy vnímali rázovitých vandrovných drotárov ako typických predstaviteľov Slovákov a prostredníctvom nich si utvárali obraz o etniku obývajúcom Horné Uhry.
Pochôdzkové remeslo
Drotárstvo vzniklo ako pochôdzkové ľudové zamestnanie vykonávané sezónne, v závislosti od poľnohospodárskych prác. Nepredstaviteľná bieda každoročne vyháňala z domovov mužov aj dospievajúcich chlapcov. Tisícky z nich migrovali po celej Európe či ázijskej časti Ruska. Odchádzali tiež do Severnej a Južnej Ameriky, ba zablúdili aj do severnej Afriky. V druhej polovici 19. storočia napokon dosiahli najväčšie územné rozšírenie spomedzi všetkých slovenských živností. Hoci primitívna vandrovná forma remesla pretrvala počas celej existencie drotárstva a bola preň typickou, mnohí jej nositelia sa dokázali v cudzom prostredí flexibilne adaptovať na podmienky vytvorené uvoľňujúcimi sa feudálnymi vzťahmi a nastupujúcou živnostenskou slobodou. Vstupom do solventnejšieho, kultúrne a sociálne vyspelejšieho urbánneho prostredia prešla časť z nich na usadlý spôsob života a začala zakladať drotárske podniky. Prechod zo služieb na výrobu priniesol vyššie organizačné formy práce a kvalitatívny rast drotárstva po technologickej a produktovej stránke. Napoly žobravú živnosť tak tuláci s viazanicou drôtu premenili na výnosné remeslo, ktoré generovalo mnoho, často veľmi zámožných a vážených podnikateľov.
Tajomstvo úspechu
Tajomstvo nezvyčajného úspechu drotárstva už od jeho počiatkov spočívalo najmä v novom produkte, ktorý na vtedajšom trhu nemal konkurenta. Išlo o služby opravárenského charakteru, zamerané najmä na údržbu kuchynského riadu, a o produkciu jednoduchých praktických a lacných úžitkových predmetov. Na ich výrobu zvolili drotári nezvyčajný, pre jednoduchého vidieckeho človeka cudzí materiál – drôt. Kým väčšina ľudových výrobcov sa surovinovo viazala na lokálne, relatívne ľahko spracovateľné prírodné zdroje, oni museli prekonať prirodzený rešpekt k priemyselne vyrábaným kovovým polotovarom, spoznať ich vlastnosti, naučiť sa konštrukčne myslieť a vycibriť si technickú zručnosť. Potulný spôsob života a práce niesol v sebe mnohé obmedzenia. Okrem iných limitoval množstvo materiálu a nástrojov, ktoré dokázali drotári nosiť na chrbte v drevenej debničke, tzv. krošni. Potrebovali teda takú technológiu, aby reflektovala poslanie remesla, no zároveň umožnila prácu aj za ťažkých podmienok vandrovky. Kým si na spracovanie plechu osvojili niektoré zjednodušené klampiarske postupy a spájkovanie, pre drôt vytvorili vlastné originálne techniky, dômyselné, variabilné a ľahko zvládnuteľné aj bez početných pracovných pomôcok. Tvarovali ho ručne, jednotlivé časti spájali výlučne viazaním, spletaním či vzájomným prevliekaním. Zdanlivé bohatstvo komponentov, z ktorých sa výrobky skladali, v skutočnosti dosahovali varírovaním a kombináciou šiestich základných technických prvkov – linky, vlnovky, špirály, pružiny, slučky, očka a niekoľkých druhov sietí. Nové postupy sa ukázali ako univerzálne využiteľné a umožnili takmer neobmedzené použitie kovového vlákna. Drotárski majstri z neho dokázali vyrobiť v podstate čokoľvek a bez problémov pružne sa prispôsobovať trhu. Drôt tak postavili na úroveň tradičných remeselných materiálov.
Oprava riadu
Najväčšie využitie v drotárstve našiel oceľový drôt rôznych hrúbok, a to tvrdý aj vyžíhaný mäkký, tzv. viazací. Obyvatelia pohraničných oblastí severozápadného Slovenska sa s ním oboznámili pri príležitostných prácach pre sliezske huty. Zaujal ich pevnosťou, ľahkou tvarovateľnosťou, tvarovou stálosťou, trvanlivosťou a dostupnou cenou. Prvé skúsenosti s jeho spracovaním získavali pri opravách keramického, najmä hlineného riadu, používaného na varenie. Nahradil dratvu, ktorou sa zvykli sťahovať puknuté hrnce. Smolou napustený povrázok však na otvorenom ohni rýchlo prehorel. V tomto smere sa tepelne odolný drôt ukázal ako nenahraditeľný materiál. Najjednoduchším a starším spôsobom opravy poškodenej hrnčiny bolo tzv. haftovanie. Do črepu sa po oboch stranách praskliny šidlom navŕtali proti sebe malé dierky, do ktorých sa vložil krátky drôtik. Jeho konce sa pevne stočili a vytvorili spoľahlivú drôtenú svorku. Obvykle sa však riad, z preventívnych dôvodov často aj nový, opletal drôtenými sieťami s rôzne tvarovanými okami. Mohli byť viac či menej pravidelné štvorcové, obdĺžnikové či trojuholníkové a vznikali rozličnými viazacími technikami. Pre aký typ výpletu sa drotár rozhodol, záviselo od tvaru hrnca, rozsahu poškodenia, ale aj jeho šikovnosti či preferencií. Siete mohli obopínať celú nádobu vrátane dna a prípadných úch, alebo boli natiahnuté len na jej bokoch.
Umelecké cítenie
Drotári osobitne pristupovali k poškodeným artefaktom z drahých materiálov, akými boli porcelán, sklo či sepiolit. Tie zvyčajne opletali do sietí z pravidelných oblúkovitých ôk so slučkami prevzatých z textilnej techniky šitej čipky. Pri menších artefaktoch očká miniaturizovali a radili do dekoratívnych vzorov, v súčasnosti známych zo zdobenia terajších kraslíc. Bola to práca, ktorá si už vyžadovala nie- len zručného majstra, ale aj s vyvinutým estetickým cítením, aby siete výrobok nielen spevnili, ale aj s ním splynuli do harmonického celku a výtvarne ho nedegradovali. Pri tomto type opráv drotári siahali po medi alebo mosadzi, pri vzácnejších fajkách z morskej peny aj po striebre. To bolo zároveň jediné využitie drôtov z farebných a ušľachtilých kovov v tradičnom drotárstve. Pre svoju nízku tvrdosť a vysokú cenu neboli totiž na výrobu bežných úžitkových predmetov vhodné.
Text Mgr. Katarína Hallonová
Foto Anna Kucharčíková
Považské múzeum v Žiline