Stres náš každodenný
Hans Selye (26. 1. 1907 – 16. 10. 1982) alebo János Hugo Bruno Hans Selye, ako znie jeho celé meno, bol kanadský lekár s európskymi koreňmi. Narodil sa vo Viedni v židovskej rodine, no vyrastal v Komárne, ktoré vtedy patrilo pod Maďarsko. Štúdium medicíny ukončil v roku 1929 v Prahe. Napriek jeho multikulturalite by sme nemali zabúdať, že vďaka Komárnu máme aj my nárok chváliť sa jeho menom. Prečo? Pretože dal svetu niečo, čo sa týka každého. Niečo tak bežné, ako je stres.
Ako vznikol stres?
Hoci sa stal stres v modernej dobe neoddeliteľnou súčasťou života, prekvapujúco tento pojem existuje iba o čosi viac ako pol storočia. Čo si pod týmto pojmom predstavíme? Stres nie je iba pocit v nepríjemnej situácii. Je to zložitá odpoveď nášho tela, pozostávajúca z mnohých biochemických reakcií, ktoré dokopy reagujú na určitý podnet, stresový stimul. Každý krok má svoj zmysel a úlohu v procese stresovej reakcie. Hans Selye si ešte ako študent medicíny všimol podobné príznaky u pacientov s rôznymi ochoreniami, bez ohľadu na to, či mali zápal pľúc, srdcové zlyhanie alebo boli po operáciách. Išlo o veľmi nešpecifické príznaky, ktoré on popísal slovami: Vyzerali byť chorí. Začal si klásť jednoduchú otázku, bez ktorej by neexistoval pokrok vo vede. Prečo? Táto oblasť ho zaujala a po štúdiu pokračoval v skúmaní na Univerzite v Montreale. Vykonal niekoľko experimentov na myšiach, ktoré pozostávali v injekčnom podaní extraktov rôznych tkanív. Spočiatku sa domnieval, že objavil nový hormón, látku, ktorá by bola schopná pôsobiť na viacerých miestach v tele, avšak mýlil sa. Príznaky sa nemenili, napriek tomu, že zloženie injekcií áno. Opakovane nachádzal opuch nadobličiek, zmenšenie týmusu, detskej žľazy a vznik žalúdočných vredov, bez ohľadu na podanú látku.
Pochopil, že súbor príznakov, ktoré na pacientoch videl, je výsledok rovnakej reakcie tela v rôznych situáciách. Išlo o náš telesný prejav, ktorý nazval celkovým adaptačným syndrómom. Až neskôr použil slovo stres.
Zaujímavé je, že slovo stres už vtedy popisovalo nepríjemný stav úzkosti, strachu, či napätosti. Selye to však v roku 1936, keď posielal svoj článok do časopisu Nature, netušil. Okrem toho sa pojem stres používal aj vo fyzike, v popise pružnosti a pevnosti materiálov.
Selye viackrát povedal, že keby tušil o ďalších významoch slova stres, určite by použil iný výraz. Takto vznikol zaujímavý problém s prekladom do ďalších jazykov, kde stres nepoznali.
Čo teda stresová reakcia v skutočnosti znamená?
Selye popísal stres ako trojstupňovú reakciu. Spúšťačom môže byť akákoľvek zmena vonkajšieho a vnútorného prostredia – infekcia, operácia, bolesť, intoxikácia, emócie, pracovné vyťaženie, atď. Ako prvá vzniká poplachová reakcia, ktorá pripravuje naše telo na útok alebo útek. Rozhodujúcimi faktormi sú zvýšené vylučovanie hormónov adrenalínu a noradrenalínu a metabolické zmeny, ktorých cieľom je zvýšiť dodávku energie do buniek. Zvyšuje sa srdcová frekvencia, stúpa krvný tlak, rozširujú sa dýchacie cesty. Predstavme si, že sa na nás rozbehne lev. To, čo zažívame v prvých sekundách je poplachová fáza stresovej reakcie. Z hľadiska evolúcia ide o niečo, čo umožňovalo prežitie napr. pre pračloveka, ktorý musel rýchlo zmobilizovať sily a utiecť pred zvieracím predátorom.
Po poplachovej reakcii nasleduje fáza rezistencie. Zvýši sa hladina iných hormónov, namiesto adrenalínu teraz stúpajú kortikoidy, hormóny produkované v nadobličkách. To je dôvod prečo Selye pozoroval opuch nadobličiek pri veľkej stresovej reakcii. Kortikoidy majú množstvo účinkov, v rámci stresu je významný ich vplyv na hladinu cukru v krvi, ktorú zvyšujú. Pripravujú naše telo na obdobie, kedy budeme musieť čerpať energiu zo zásob. Predstavme si pračloveka, ktorý sa ukryl pred predátorom. Potrebuje prísun energie, pretože dal veľa úsilia do úteku. Avšak ešte nemôže vyliezť z úkrytu, stále je v ohrození. Telo zvýši hladinu cukru v krvi a pračlovek môže chvíľu čerpať energiu bez toho, aby išiel hľadať potravu. Posledná fáza je fáza vyčerpania, kedy dochádza k ukončeniu stresovej reakcie.
Stres nemusí byť vždy len nechcená reakcia. Selye odhalil, že vzniká bez ohľadu na to, či je podnet dobrý alebo zlý. Rozlíšil pozitívny a negatívny stres (alebo tzv. eustres a distres). Krátkodobý stres prináša telu istú výhodu, pri dlhodobom strese má však, naopak, nežiadúce účinky. Urýchľuje sa proces aterosklerózy tepien, čo je najčastejšia príčina infarktu myokardu alebo mozgovej mŕtvice.
Takto sa vysvetľuje aj to, ako môže dlhodobá psychická nepohoda (čiže psychický stres) vyvolať telesné ochorenia. Dlhodobé zvýšené vyplavovanie vyššie spomenutých hormónov priamo poškodzuje tkanivá. Určite ste počuli, že nervózni ľudia a cholerici majú častejšie infarkty. Nuž, nie je to len medicínska povera.
Selyeho odkaz
Po štúdiu v Prahe istú chvíľu stážoval na prestížnej Univerzite Johna Hopkinsa v Baltimore a potom odišiel pracovať do Montrealu, kde sa plne zameral na problematiku stresu. Pôsobil ako profesor a riaditeľ Inštitútu experimentálnej medicíny a chirurgie na univerzite až do roku 1976, kedy odišiel do dôchodku. Počas života získal niekoľko čestných doktorátov na univerzitách viacerých krajín. V roku 1968 obdržal Rytiersky Rád Kanady, čo je najvyššie civilné vyznamenanie Kanady. Odovzdáva sa tým, ktorí sa držali motta: Desiderantes meliorem patriam (tí, čo sa zaslúžili o lepšiu krajinu). Ani na dôchodku nezaháľal. V roku 1979 založil Kanadský inštitút stresu.
Selye dokázal plynule hovoriť v ôsmich jazykoch. Jeho nešťastne zvolený názov stres, ktorý viedol k prekladateľským problémom, je vo svetle tejto skutočnosti dobrou iróniou osudu. Vo viacerých jazykoch totiž neexistoval ekvivalent tohoto slova. Jeho výskum stresovej reakcie viedol k odhaleniu niektorých významných vlastností kortikoidov, hormónov nadobličiek a k lepšiemu pochopeniu podstaty viacerých ochorení. Z dôležitých účinkov kortikoidov možno ešte spomenúť protizápalové účinky, ktoré sa dodnes využívajú v liečbe imunitných, ale aj neimunitných ochorení, bez ktorých by boli mnohí pacienti odkázaní napospas osudu, s veľmi zlou prognózou.
Na druhej strane treba priznať, že viacero vecí v oblasti stresu, ktoré Selye predpokladal, neboli pravdivé. Podrobný popis mechanizmu stresovej reakcie objasnili neskôr iní vedci. On položil základy, na ktorých mohli ďalší stavať. Ako sám hovoril: Teórie nemusia byť správne. Fakty musia byť.
Selye síce nikdy nezískal Nobelovu cenu (viackrát bol nominovaný, prvýkrát v roku 1949), avšak jeho podiel v rozvoji endokrinológie je nepopierateľný. Napísal vyše 1500 odborných článkov, 32 odborných kníh (najpopulárnejšia bola zrejme The Stress of Life) a bol školiteľom 40 PhD. študentov. Jeden z nich, Roger Guillemin, získal Nobelovu cenu za izoláciu hormónov hypothalamu, čo je časť mozgu.
Jeho busta sa nachádza v Komárne, na pôde Univerzity J. Selyeho, jedinej maďarskej univerzity na Slovensku. Pekný symbol prelínania národností a kultúr.
Roland Oravský
Foto wikipédia/Jean-Paul Rioux, ilustračné foto wikipédia/Szeder László