Keď v roku 1801 spozoroval taliansky astronóm Giuseppe Piazzi na obežnej dráhe medzi Marsom a Jupiterom nový objekt, označil ho gréckym slovom asteroid, čo znamená podobný hviezde, a pomenoval ho Ceres. Ceres sa stal prvým objaveným a zároveň najväčším objektom v tzv. hlavnom páse asteroidov.
Existencia nápadnej medzery medzi dráhami Marsu a Jupitera fascinovala astronómov, matematikov aj filozofov už najmenej sto rokov pred Piazziho objavom, pretože nezapadala do predstavy správneho geometrického usporiadania planét našej Slnečnej sústavy. A hoci pojmy a vysvetlenia sa časom menia (Ceres bol pre jeho rozmery v roku 2006 preradený medzi trpasličie planéty), hľadanie vesmírnych úlomkov sa stalo vášňou pozorovateľov oblohy. Nechýbali medzi nimi ani naši astronómovia.
Večné plienenie
Po objavení Ceresu prevládla teória, podľa ktorej sú objekty medzi Marsom a Jupiterom pozostatkami planéty, ktorú roztrhali Jupiterove gravitačné sily alebo nejaká iná katastrofa. Už v roku 1761 sa matematik Johann Heinrich Lambert pýtal: A kto vie, či už nechýbajú planéty, ktoré odišli z obrovského priestoru medzi Marsom a Jupiterom? Platí teda o nebeských telesách, rovnako ako o Zemi, že silnejšie triešti slabšie, a či sú Jupiter a Saturn odsúdené na večné plienenie?
Planétky v páse však majú spolu iba 4 % hmotnosti Mesiaca (samotný Ceres s priemerom 940 km zahŕňa 25 % z nej). Navyše majú veľmi rozdielne chemické zloženie, čo tiež naznačuje, že nepochádzajú zo spoločného telesa. Vedci sa preto prikláňajú viac k teórii, že Jupiter nezničil existujúcu planétu – skôr zapríčinil, že žiadna nevznikla. Väčšinu objektov tvoria stavebné kamene planét, tie sa však v pásme rozrušenom gravitáciou blízkeho obra nespájali, ale zrážali a trhali. Približne 2 milióny planétok sú väčšie ako 1 km. Menších je niekoľkonásobne viac, až po objekt 2015 TC25 spriemerom 2 m, čo je hranica, za ktorou už zvyčajne vedci hovoria o meteoroidoch. Do konca 19. storočia bolo známych 452 planétok, v súčasnosti poznáme takmer 500-tisíc očíslovaných (čiže takých, ktoré boli pozorované viackrát a ich dráha mohla byť presne určená) a takmer 250-tisíc neočíslovaných.
Pozorovatelia a strážcovia
Rozšírenie observatórií a ďalekohľadov teda zvýšilo počet objavených planétok viac ako stotisícnásobne za jediné storočie. Zásluhu na tom majú najmä astronómovia, ktorí trpezlivo prehľadávajú oblohu a odhadujú časy a miesta, kde by sa mohli objaviť nové objekty. Výskum astronómov pôsobiacich na Slovensku získal svetové uznanie okrem iného práve objavovaním planétok, ale aj nových komét, ďalších špecifických objektov v našej Slnečnej sústave.
Najúspešnejším hľadačom bol Milan Antal (1935 – 1999), ktorý pôsobil na observatóriu na Skalnatom Plese. Na konte mal 89 objavených planétok, z ktorých bolo 17 očíslovaných a väčšina bola pomenovaná. Prvou bola Slovakia, nasledovali Hurban, Hviezdoslav, Milanštefánik, Sládkovič, Štúr a ďalšie. Medzinárodná astronomická únia pomenovala na jeho počesť asteroid číslo 6717 menom Antal. Milan Antal sa spolu s kolegami z observatórií na Skalnatom Plese a Lomnickom štíte podieľal aj na výskume komét. Len medzi rokmi 1946 a 1954 tam Ľudmila Pajdušáková, Antonín Mrkos, Ľubor Kresák a ďalší objavili 18 nových komét. Ich fotografické pozorovania tiež umožnili po prvý raz zistiť ich dráhy.
Astronómia na Slovensku má dejiny, ktoré siahajú hlboko do minulých storočí. Hľadači vesmírnych úlomkov sú len jednou jej časťou, je to však romantická a objaviteľská časť, ktorá sa v súčasnosti navyše mení na záchrannú. Nie každá planétka zostáva poslušne na svojej dráhe a tie, čo sa z nej vychýlia, môžu trafiť Zem. Pozorovatelia sa tak môžu stať strážcami našej planéty, ktorí včas upozornia na hroziace nebezpečenstvo.
R