Máme začiatok 21. storočia a mnohé súčasné deti poznajú jaštericu len z kníh a televízie. Pritom ešte v polovici minulého storočia patrila jašterica medzi naše najbežnejšie plazy.
Keď sme pred niekoľkými desaťročiami v škole čítali povesť o tom, ako boli v stredoveku pri Banskej Štiavnici objavené ložiská drahých kovov – zlatý, resp. strieborný prach vraj vyniesli z podzemia na šupinatej koži dve jašterice – nebolo nám viac treba. Po vyučovaní sme vybehli na najbližšiu lúku, kde sa na slnku bežne vyhrievali tieto zlatonosné a striebronosné jaštery. Tie sa objavujú aj na viacerých banskoštiavnických historických dokumentoch a inšpirovali vznik zaujímavých umeleckých diel. Hrudu zlata sme síce nikdy neobjavili, ale nejedného z nás tieto čiperné tvory zaujali do tej miery, že sme sa o nich chceli dozvedieť viac, než predpisovali školské osnovy. Aj ja som preto pátral v knižnici po knihách o jaštericiach a ďalších plazoch, ktoré mi odvtedy prirástli k srdcu. Keďže v tých rokoch išlo o bežné živočíchy, medzi prázdninové dobrodružstvá patrilo aj ich chytanie pomocou slučky na dlhom prúte, často nie veľmi úspešné.
Zatiaľ prežili rok 2000
V súčasnosti musíme vziať na vedomie skutočnosť, že takmer na celom území Slovenska sa ocitla jašterica krátkohlavá (Lacerta agilis) na pokraji vyhynutia. A to napriek tomu, že ešte v polovici minulého storočia patrila medzi naše najbežnejšie plazy, čomu zodpovedalo aj jej vtedy platné druhové meno – obyčajná. O tom, že by ju bolo treba nejako zvlášť chrániť, bežný človek vôbec neuvažoval a v hľadáčiku ju nemali ani vedci.
S príchodom jarného slnka akoby šibnutím čarovného prútika povyliezali každoročne zo zimných úkrytov tisíce a tisíce jašteríc, ktoré podobne ako svrčky či motýle dotvárali kolorit rôznych trávnatých lokalít až do začiatku jesene. Motali sa pastierom i pasúcim sa zvieratám pod nohami, vystrašene utekali pred koscami alebo nezbedne provokovali zberačov lúčnych jahôd. Bežne žili aj na rôznych hrádzach, v cestných priekopách či dokonca na železničných násypoch, v niektorých parkoch aj na starších cintorínoch a v zanedbaných záhradách. Neraz ich bolo možné pozorovať aj dosť vysoko v horách na lesných lúkach a rúbaniach. Podobne ako ich menšia sesternica jašterica múrová (Podarcis muralis), aj tento druh sem často prenikol pozdĺž lesných ciest.
Pamätám si, ako s blížiacim sa rokom 2000 ochranárske organizácie vo svete aj u nás bili na poplach a upozorňovali na druhy, ktorým hrozilo, že tento magický rok neprežijú. Nielen v závere minulého storočia, ale aj na začiatku toho súčasného venujú ochrancovia prírody a médiá pozornosť hlavne väčším ohrozeným druhom živočíchov. Nemožno proti tomu nič namietať, no žiaľ, o menších, resp. nenápadných zástupcoch fauny, ktorým neraz zvoní umieračik ešte hlasnejšie, sa verejnosť nedozvie takmer nič. A tak možno len konštatovať, že úplne nenápadne, bez mediálneho humbugu a emócií zo strany verejnosti, ba dokonca aj bez hlbšieho záujmu odborníkov – zoológov a ekológov, stihol za asi polstoročie jaštericu krátkohlavú osud viacerých iných ohrozených živočíchov.
Komu hrozí vyhynutie
Ako vôbec dochádza k tomu, že sa niektorý druh ocitne nad priepasťou a hrozí mu vyhynutie? V niektorých prípadoch je príčina rýchleho zníženia početnosti, resp. až vyhynutia určitého druhu úplne jasná. Môže to byť napríklad nadmerný lov či rýchlo sa šíriace infekčné ochorenie. No často nie je situácia celkom jasná a na rapídnom znížení populácie sa môže podieľať komplex faktorov, pričom nie všetky sú nám známe. Príčiny kolapsu mnohých druhov má hlavne v posledných storočiach na svedomí človek, ale neraz aj samotná príroda. Kedysi naši predkovia ovplyvňovali prírodné prostredie podstatne pomalším tempom a obyčajne menej intenzívne než za posledných približne sto rokov.
Platí to aj v prípade rôznych trávnatých spoločenstiev, ktoré u nás predstavujú vhodný biotop pre jaštericu krátkohlavú aj mnohé ďalšie živočíchy. S nástupom veľkoplošného spôsobu obhospodarovania došlo k devastácii druhovo bohatých lúk, ktoré boli premenené na tzv. trvalé trávne porasty. Nielenže sa mnohé redšie a nižšie porasty zmenili na husté monokultúry vysokých tráv, ale radikálne sa zmenil aj spôsob kosby. Pred kosou dokázala utiecť takmer každá jašterica, menej šancí jej dávala lištová kosačka a rozhodujúci zlom nastal zrejme až po zavedení bubnových kosačiek do praxe. Moderný spôsob mulčovania trávnych porastov, pri ktorom je rozdrvené všetko, čo sa dostane pod mulčovacie nože, spôsobil radikálne zníženie početnosti jašteríc, ale aj mnohých lúčnych druhov hmyzu. Nad lúkami a pasienkami bez kvitnúcich bylín tak iba kde-tu preletí nejaký bežný druh motýľa, ubudlo aj lúčnych koníkov. Dokonca aj menšie trávnaté pozemky (medze, záhrady, cintoríny, parky), ktoré dlhé obdobie unikali mechanizácii, sú teraz kosené takmer výlučne krovinorezmi.
Aj keby jašterice dokázali bez väčšej ujmy prežiť mechanickú deštrukciu lúk, pasienkov a ďalších trávnatých plôch, nenájdu na nich dostatok potravy. Tam, kde sa trávne porasty stýkajú s ornou pôdou, bývajú populácie hmyzu zredukované aj pomocou pesticídov, ktoré na ne z polí priveje vietor. Paradoxne však mnohé populácie jašterice krátkohlavej, podobne ako napríklad aj populárny stepný druh syseľ, utrpeli veľké škody v dôsledku toho, že poľnohospodári prestali mnohé trávnaté plochy kosiť a spásať, takže sa zmenili na krovitý buš, prípadne úplne zarástli lesom.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky