Jozef Martinka

Prvý slovenský profesor geografie

V súčasnej odbornej literatúre sa profesorovi Jožovi Martinkovi dostalo zaslúžené pomenovanie nestor slovenskej geografie. Výrazne sa zaslúžil o rozvoj slovenskej geografie a osobitne slovenskej historickej geografie.

Významným slovenským geografom bol Jožo Martinka. Narodil sa 15. februára 1893 v Prievidzi v rodine mlynára. Gymnázium navštevoval v rodnom meste, neskôr v maďarskom Vacove a v Ružomberku, kde zmaturoval s vyznamenaním. Potom študoval geografiu a prírodopis na Filozofickej fakulte Budapeštianskej univerzity. Súčasne však navštevoval aj prednášky z biológie na budapeštianskej technike. Po záverečných skúškach dostal diplom stredoškolského profesora a stal sa profesorom na gymnáziu v chorvátskom Veľkom Bečkereku (v súčasnosti Zrenjanin). V tom čase obhájil aj doktorát z geografie, geológie a z antropológie.

Pedagóg
Po vzniku Česko-Slovenska nostrifikoval svoj diplom na Karlovej univerzite v Prahe, ale Ministerstvo školstva a národnej osvety ho do svojich služieb neprijalo. Vrátil sa na svoje dovtedajšie pracovisku vo Veľkom Bečkereku a až do roku 1920 bol riaditeľom tamojšieho gymnázia. Potom bol riaditeľom Štátneho dievčenského reformovaného gymnázia v Košiciach. Keď však pripadli Košice Maďarsku, pôsobil na Prvom štátnom reálnom gymnáziu v Bratislave. V roku 1942 sa stal pracovníkom Ministerstva školstva a národnej osvety a v rokoch 1945 až 1947 bol na Povereníctve školstva referentom pre vysoké školy. Vtedy prispel k založeniu Vysokej hospodárskej školy v Bratislave, Vysokej školy technickej v Košiciach.
V školskom roku 1947 sa stal profesorom geografie – bol prvým Slovákom, ktorý získal profesúru v tomto odbore. V školskom roku 1947/1948 bol dekanom Pedagogickej fakulty Slovenskej univerzity. V roku 1954 sa stal vedeckým pracovníkom Zemepisného ústavu Slovenskej akadémie vied a umení a v roku 1962 odišiel do dôchodku. Zomrel v roku 1974 v Bratislave.

Publikačná činnosť
Publikovať začal už v roku 1913 a jeho verejná, vedecká i popularizačná činnosť bola široká. Vo viacerých periodikách (Rádiojournál, Zborník Prírodovedeckého klubu v Košiciach, Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Zborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Slovenské pohľady, Slovenská reč, Geografický časopis, Naša veda) vrátane dennej tlače uverejňoval vedecké i popularizačné príspevky. Bolo ich viac ako 200.
V roku 1972 vydal prácu Morfologické typy slovenských osád. V sídelnej geografii Slovenska to bola priekopnícka práca. Podrobnejšie spracoval sídelný vývoj Košíc. Bol aj spoluautorom viacerých nástenných a príručných máp.
Významné miesto v jeho tvorbe zaujímajú dejiny geografie a vedy vôbec. Vypracoval životopisy viacerých slovenských učencov – historika a geografa Mateja Bela (1684 – 1749), geografa Jána Mateja Korabinského (1742 – 1811), fyzika a vynálezcu Štefana Ani1827), zoológa Jána Šalamúna Petiana (1799 – 1855), geológa a montanistu Jána Pettku (1812 – 1890) či lekára Ľudovíta Ondreja Markušovského (1815 – 1893). Významná bola jeho biografická monografia Ladislav Bartolomeides vlastivedný priekopník o Ladislavovi Bohuslavovi Bartolomeidesovi (1754 – 1825).

Historický geograf
Z hľadiska historickej geografie spracoval Košice (1927), okolie Vihorlatu (1948), Tríbeč (1954), východné Slovensko (1958), Žitný ostrov (1965) a iné. Zaoberal sa aj zamestnaním obyvateľstva – drotárstvom (1926), sokoliarstvom (1927), rybárstvom (1930).
Jožo Martinka pôsobil aj ako prekladateľ. Ovládal totiž niekoľko cudzích jazykov – latinský, grécky, ruský, nemecký, francúzsky, anglický, maďarský a srbský.
Pre Česko-Slovenský rozhlas v Košiciach vypracúval prednášky, z ktorých niektoré vyšli v časopise Rádiojournál. Bol predsedom Spolku profesorov Slovákov, prírodovedeckého odboru Matice slovenskej, Prírodovedeckého klubu v Košiciach i mestského osvetového zboru v Košiciach. Okrem toho bol členom ďalších kultúrnych inštitúcií.

RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl, CSc.
Foto Slovenská národná knižnica
– Literárny archív
wikipédia/Milan Bališin