Svetové výstavy bývali katalyzátormi hospodárskej, vedeckej a kultúrnej výmeny medzi národmi. Ich vplyv v časoch permanentnej globálnej výmeny informácií pochopiteľne zoslabol. Ešte vždy sú tu však veci, ktoré môžu pretrvať. Napríklad architektúra.
Bolo by naivné očakávať od každého Expo nejakú novú Eiffelovu vežu. Neznamená to však, že žijeme v menej vzrušujúcich časoch. Naša schopnosť užasnúť sa nemení, menia sa skôr kritériá toho, čo má šancu náš úžas vyvolať.
Málo predvídateľné
Svetová výstava v roku 1889, ktorej témou bola storočnica Francúzskej revolúcie, vošla do dejín predovšetkým vďaka ikonickej siluete Eiffelovej veže týčiacej sa nad výstaviskom v parku Martovo pole (Champ-de-Mars) v Paríži. A málokto vie, že zážitok z vystúpení orchestrov z Jávy, Kambodže a Vietnamu na tej istej výstave inšpiroval skladateľa Clauda Debussyho k hľadaniu nových výrazových prostriedkov a navždy tak zmenil európsku a západnú hudbu. Skutočný obsah a dosah podobných podujatí je naozaj ťažké predvídať či vopred moderovať.
Na výstave k storočnici nezávislosti vo Filadelfii v roku 1876 predviedol Alexander Graham Bell svoj prvý telefón. Na Expo 1970 v Osake sa návštevníci po prvý raz stretli s technológiou mobilných telefónov. Na výstave v roku 1862 v Londýne predvádzal anglický matematik Charles Babbage svoj Analytický stroj – jeden z prvých mechanických počítačov sveta. O storočie neskôr, na Expo 1962 v Seattli vystavovala firma IBM svoju Krabicu od topánok – počítač, ktorý počúval povely zadávané ľudským hlasom. Na svetových výstavách mali však svoje premiéry napríklad aj pukance a kečup (1876) či zmrzlina v kornútikoch (1904).
Budovy môžu pretrvať
Svet sa od čias prvej Svetovej výstavy v Londýne v roku 1851 globalizoval a zrýchlil. Na súčasných trhoch sotva uspeje výrobca, ktorý by chcel čakať na svoju príležitosť na Expo. Samozrejme, každý sa na Expo naďalej snaží prísť s niečím výrazným, len väčšina noviniek už asi nebude taká horúca, ako bol v roku 1876 Bellov telefón alebo hoci napríklad aj prvé verejné splachovacie záchody v Londýne v roku 1851.
Budovy však môžu pretrvať. Usporiadatelia svetových výstav sa vždy pokúšali zapôsobiť architektúrou. Krištáľový palác, impozantnú budovu londýnskej výstavy v roku 1851 umiestnenú v Hyde Parku, tvorila obrovská presklená hala s oceľovými výstužami. Po výstave bola premiestnená na juh Londýna, kde ju neskôr zničil požiar. Predtým však ešte poslúžila ako predloha pre Krištáľový palác v New Yorku, kde v rámci výstavy v roku 1854 predvádzal Elisha Otis svoj prvý výťah s brzdou.
Dáma a koleso
Keď Gustave Eiffel oznámil, že pre Svetovú výstavu 1889 v Paríži chystá stavbu najvyššej oceľovej veže na svete, dočkal sa namiesto ovácií vlny kritiky a nedôvery. Jeho Železná dáma však nielenže mnohonásobne prežila dobu svojej životnosti projektovanú na 20 rokov; doteraz zostáva jednou z najpopulárnejších pamiatok na svete a stala sa symbolom Paríža aj celého Francúzska.
Eiffelov úspech sa o dva roky neskôr pokúsil napodobniť konštruktér George Ferris, ktorý na Svetovej výstave v Chicagu v roku 1893 predstavil svoje 80 metrov vysoké zábavné koleso. Dizajn zábavného kolesa bol, pravdaže, dávno známy. Prvenstvom Ferrisovho výrobku bola 71-tonová, 45,5-metrová náprava, na ktorej sa koleso otáčalo – tá bola najväčším dutým kovaným dielom na svete. Koleso malo 36 kabín, každú pre 60 ľudí. Po výstave bolo koleso rozobraté a odvezené, bol to tiež úspech. Jeho názov (Ferrisove koleso; Ferris wheel) sa stal v anglofónnych krajinách synonymom pre zábavné kolesá rovnako ako u nás ruské koleso.
Vesmír a atómy
Na rozdiel od parížskej Železnej dámy, ktorej súvis s témou Veľkej revolúcie je nejasný, architektúra, s ktorou prišli usporiadatelia Expo 1962 v Seattli, priamo odrážala ústrednú tému dobýjania kozmu. Vesmírna ihla, 184 metrov vysoká stavba v tvare presýpacích hodín a s korunou pripomínajúcou UFO, bola najvyššou vežou na západ od rieky Mississippi. Len počas výstavy túto vežu s rozhľadňou navštívilo viac ako 2,3 milióna ľudí.
Jednou zo stavieb, ktoré pôvodne nemali prežiť výstavu, pre ktorú boli postavené, bolo bruselské Atómium z roku 1958. Nielenže stojí doteraz. Táto národná pamiatka zostáva s viac ako 600-tisíc návštevníkmi ročne najobľúbenejšou turistickou atrakciou hlavného mesta Belgicka a stala sa jeho symbolom. Stavba inžiniera Andrého Waterkeyna predstavuje 165-miliárdkrát zväčšenú kryštalickú mriežku železa, v ktorej sú atómy umiestené na vrcholoch kocky a jeden atóm je uprostred. Vnútri stavby, ktorá sa týči do výšky 102 metrov, je múzeum, pričom v jednotlivých atómoch sú rotujúce inštalácie a reštaurácia s panoramatickým výhľadom.
R, foto Pixabay