Túžba po večnom živote patrí prirodzene k výbave tých, ktorí si uvedomujú vlastnú smrteľnosť. Pokroky v medicíne a rozširujúce sa poznatky o tom, čo je nášmu organizmu prospešné a čo nie, umožňujú dramaticky predlžovať priemerný vek moderného človeka. Donekonečna to však asi nepôjde.
Vede sa darí redukovať úmrtnosť novorodencov, hygiena a medicína pomáhajú bojovať proti chorobám a zvyšujú vek, ktorého sa môžeme dožiť. Existuje nejaká horná hranica, za ktorú to už jednoducho nepôjde? Niektorí výskumníci tvrdia, že ju objavili.
Absolútna hranica
V štúdii publikovanej v časopise Nature Communications skupina analytikov z rôznych biotechnologických a farmaceutických centier vedená biofyzikom Timothym Pyrkovom na základe matematického modelovania predpovedá, že asi po 120 až 150 rokoch ľudské telo celkom stratí schopnosť zotaviť sa zo stresových stavov, ako sú choroba či zranenie. Analýza anonymizovaných lekárskych údajov viac ako 500 000 ľudí prevažne z USA, Veľkej Británie a Ruska podľa nich priniesla dobrú aj zlú správu: čo sa týka veku, ktorého by sme sa mohli dožiť, máme rezervy. Ukazuje sa však, že tie rezervy nie sú bezodné.
Vo veľkej databáze dlhodobých meraní krvného obrazu v diagnostických laboratóriách sme skúmali dynamické vlastnosti kolísania stavu organizmu pozdĺž jednotlivých trajektórií starnutia, popisujú svoj výskum autori štúdie. Na zjednodušenie analýzy sme použili odhad úmrtnosti z premenných CBC (kompletného krvného obrazu) ako kvantitatívnu mieru procesu starnutia, označenú ako dynamický ukazovateľ stavu organizmu (DOSI). Vedci sa zamerali na dve čísla získané z opakovaných krvných testov ľudí rôznych vekových skupín. Išlo o pomer dvoch rôznych typov bielych krviniek bojujúcich proti chorobám a mieru variabilnosti veľkosti červených krviniek. Tieto dve čísla s postupným starnutím človeka stúpajú, preto sa nazývajú aj biomarkery starnutia.
Pomocou počítačového modelu vedci pre každého jednotlivca určili DOSI. Tento indikátor potom použili na vyčíslenie toho, ako rýchlo by sa človek dokázal zotaviť z choroby alebo zranenia. Keď extrapolovali trendy získané z údajov, zistili, že čas potrebný na obnovu stavu organizmu a rozptyl DOSI sa navzájom rozídu v kritickom bode 120 až 150 rokov: znamená to, že v tomto veku ľudia úplne stratia odolnosť. Toto pozorovanie sa potvrdilo nezávislou analýzou výkyvov úrovne fyzickej aktivity počas dňa zozbieraných pomocou prenosných zariadení. Dospeli sme k záveru, že kritický stav vedúci ku koncu života je vnútornou biologickou vlastnosťou organizmu, ktorá nezávisí od stresových faktorov a znamená základnú alebo absolútnu hranicu dĺžky ľudského života, uvádza sa v článku.
Biologický vek
Vedci chápu starnutie z biologického hľadiska ako postupný funkčný úpadok organizmu, ktorý vedie k exponenciálne sa zvyšujúcemu výskytu chronických ochorení súvisiacich s vekom (napríklad rakoviny, cukrovky, kardiovaskulárnych ochorení) a aj úmrtnosti. Väčšina súčasných poznatkov o vzťahu medzi starnutím a fyziologickými zmenami počas života pochádza z rozsiahlych štúdií a viedla k vývoju modelu čoraz spoľahlivejších biologických hodín alebo odhadov biologického veku, ktoré odrážajú vekom podmienené zmeny krvných markerov, zmien DNA a vzorcov pohybovej aktivity. Úmrtnosť z akýchkoľvek príčin a výskyt chronických ochorení súvisiacich s vekom sa podľa výskumov exponenciálne zvyšujú a každých osem rokov sa zdvojnásobujú. Zvyčajne sa však fyziologické ukazovatele a predpovede biologického veku menia vo vyššom veku v porovnaní s hodnotami zistenými u mladších jedincov oveľa pomalšie, ako by sa dalo očakávať.
Dôležité faktory spojené s vekom sú tiež známe ako charakteristické znaky starnutia a môžu byť, aspoň v zásade, farmakologicky modifikované, tvrdia autori štúdie. Dynamické vlastnosti, ako je fyziologická odolnosť meraná ako miera zotavenia sa zo stavových porúch organizmu (chorôb alebo úrazov), môžu slúžiť ako včasný varovný signál blížiacich sa zdravotných následkov. Preto je potrebné lepšie pochopiť zložitý vzťah medzi pomalšou dynamikou fyziologického stavu, odolnosťou a exponenciálnym zrýchlením chorobnosti a úmrtnosti, aby bolo možné racionálne navrhnúť, vyvinúť a klinicky overiť účinné intervencie proti starnutiu, uvádza štúdia v Nature Communications.
R, foto Pixabay
Článok vznikol v spolupráci s NEXTECH.