Legendárne Sitno je najvyšší vrch Štiavnických vrchov s vrcholovou plošinou a skalnými vežami po jej obvode. Klenovský Vepor vo Veporských vrchoch vznikol stečením lávového prúdu z Poľany. Malebná Súľovská kotlina je obklopená vencom strmých Súľovských skál, ktorým dominuje vrch Roháč. Každé z týchto miest tvoria rôzne horniny, a predsa majú niečo spoločné. Sú to akési prevrátené krajiny.
Inverzia alebo zvrat georeliéfu je geomorfologický jav, pri ktorom sa pôvodné vyvýšeniny stávajú zníženinami a, naopak, územia zníženín zasa vyvýšeninami. Z horských chrbtov a hrebeňov sú doliny či kotliny a obrátene. Takáto výrazná zmena v krajine nastala vtedy, keď geologické štruktúry budujúce určité územie prestali byť aktívne. V rámci ich postgenetickej transformácie exogénne geomorfologické procesy postupne deštruovali to, čo predtým vytvorili endogénne procesy, teda vulkanizmus alebo tektonika vrásového a zlomového charakteru.
Geomorfologická hodnota hornín
Pôsobenie erózie a denudácie (súbor pochodov, ktoré obnažujú podložné pevné horniny) začali výrazne ovplyvňovať štruktúrno-litologické vlastnosti hornín za predpokladu, že tieto boli dostatočne pestré. Dôležitú úlohu pri tom mala geomorfologická hodnota hornín, ktorá vyjadruje stupeň odolnosti hornín proti rušivej činnosti exogénnych geomorfologických činiteľov a nimi vyvolaných procesov. Vyššiu geomorfologickú hodnotu majú horniny, ktoré sú viac stmelené či spevnené, ale aj tvrdšie, a tým odolnejšie proti zvetrávaniu a mechanickému porušeniu.
Geomorfologická hodnota hornín sa mení aj v závislosti od podnebia. V prípade sopečných hornín ju často znižuje hydrotermálna premena ako dôsledok pôsobenia rôzne teplých vodných roztokov počas synvulkanickej a postvulkanickej činnosti. Inverzia georeliéfu je častá vo vulkanických pohoriach Slovenska (napr. v Štiavnických vrchoch, Kremnických vrchoch či vo Vtáčniku), ako aj v pohoriach tvorených vrásovými štruktúrami (napr. v Súľovských vrchoch).
Sitniansky lávový prúd
Sitno je exemplárnym príkladom inverzie georeliéfu vo vulkanických pohoriach Slovenska. Štiavnické vrchy, podobne ako ostatné pohoria tohto typu, majú stratovulkanickú stavbu. Sú súčasťou Štiavnického stratovulkánu, ktorého sopečné produkty zaberajú plochu viac ako 2 200 km2 a rozmermi mu patrí popredné miesto medzi vulkanickými štruktúrami na vnútornej strane karpatského horského oblúka.
Vývoj stratovulkánu v období mladšieho terciéru (asi pred 11 až 15 mil. rokov) bol veľmi komplikovaný a uskutočnil sa v priebehu piatich hlavných vývojových etáp, v rámci ktorých sa striedali obdobia intenzívnej vulkanickej činnosti s obdobiami dočasného vulkanického pokoja a tektonických procesov zlomového charakteru. Stratovulkanická stavba vznikla striedaním pyroklastických hornín (najmä rôznych druhov tufov) a lávových prúdov, najčastejšie tvorených andezitmi. Práve táto geologická štruktúra bola hlavnou podmienkou vzniku inverznej situácie.
Sitno je pozostatkom Sitnianskeho vulkánu, jednej z menších sopiek, ktoré sa sformovali asi pred 12 až 13 miliónmi rokov v dôsledku obnovenej vulkanickej aktivity niekoľkých eruptívnych centier na svahu Štiavnického stratovulkánu a v priestore jeho kaldery. Vrcholovú časť Sitna tvoria zvyšky lávového prúdu, ktorý sa vylial do predtým existujúcej paleodoliny vytvorenej v mäkších tufoch. Po tektonickom zdvihu územia pôsobili určité časové obdobie erózno-denudačné procesy. Tvrdá a odolná hornina pôvodného lávového prúdu v doline sa ocitla vo vrcholovej pozícii, zatiaľ čo menej odolné tufy sa rýchlejšie rozrušovali a vytvorili sa v nich nové doliny či kotliny.
Gravitačný rozpad (cambering) podmienený dvojitou geologickou štruktúrou (andezit, tuf) je príčinou vzniku skalných veží (niektoré majú výšku až 50 m) oddelených ťahovými gravitačnými trhlinami. Sú známe ako Zbojnícke bralá. Skalné veže a bloky postupne klesajú od vrcholu na všetky strany.
RNDr. Mária Bizubová