Dialóg je nabádaním k starostlivejšiemu uvažovaniu o svete, k otvorenejšiemu a nezaujatému pohľadu naň. Predpokladom dobrého dialógu je to, že do neho účastníci nevstupujú s vopred stanovenou odpoveďou ani predsudkami. Úprimne sa pýtať znamená totiž úprimne túžiť po odpovediach, ktoré sú neraz omnoho zložitejšie a bohatšie, ako by sa mohlo pred začatím dialógu zdať.
V roku 2003 vzišla požiadavka na výmenu presklenia jedného z okien Katedrály sv. Petra v Kolíne. Témou nových vitráží mali byť nemeckí mučeníci 20. storočia a pripomienka obetí holokaustu. Kapitulu katedrály presvedčil až návrh známeho nemeckého výtvarníka Gerharda Richtera. Ako základ návrhu využil svoj starší obraz s názvom 4 096 farieb z roku 1974, tvorený jeho typickou mriežkou. Z palety 800 farieb pre ňu vybral 72 najbližších spektru využívanému v pôvodných vitrážach. Tie následne usporiadal pomocou generátora náhodných čísel. Aby dodržal pôvodný vizuálny rytmus okien, každý druhý vertikálny pás okennej výplne sa zrkadlil, čím si návrh zachovával symetriu. V konečnej realizácii uvedenej v roku 2007 sú štvorčeky spojené tak, že pri pohľade na 106 m2 plochy okna vytvárajú neustále sa meniace spektrum farieb. Cieľom využitia systému náhodného výberu štvorčekov uložených do symetrickej kompozície bolo vytvoriť alegóriu kozmického princípu neusporiadanej usporiadanosti sveta.
Princíp otvorenosti
Richterove okno kombinuje na jednej strane entropické umiestnenie častíc, na druhej strane organizovanie prvkov do tradičnej stredovekej geometrickej štruktúry. Čiže proporcia chápaná ako obraz božského poriadku harmonizuje chaos premietaný v náhodnom usporiadaní farieb.
Dielo predstavuje princíp náboženskej otvorenosti a dialógu, ktorý okno bezprostredne po svojom vzniku aj vyvolalo. Predmetom diskusií sa stala otázka zobrazenia sakrálneho, ako relevantného pre súčasnú spoločnosť. Svojou abstraktnou povahou však dielo pozýva aj k vnútornému dialógu otvárajúcemu široké pole subjektívnej interpretácie. Z uvedených dôvodov teda možno Richterove okno považovať za dialóg par excellence.
Podobných príkladov operujúcich s princípom otvorenosti by sme našli vo výtvarnom umení mnoho. Jej výsledkom je interpretačné napätie, ktoré môže vzniknúť zaujatím celkom odlišných postojov, vedúcich k diametrálne rozdielnym interpretáciám. Vďaka tejto črte súčasného umenia vzniká priestor na konfrontáciu rozličných postojov, ktoré – ak chcú dokázať svoju platnosť –, vyžadujú vedenie dialógu. Nejednotnosť názorov na dielo vytvára prostredie na hľadanie odpovedí, stojacich neraz na radikálne odlišných myšlienkových tradíciách. Mnohé z nich pritom často nemožno tými druhými absolútne vylúčiť.
Večné hĺbky interpretácií
Vďaka tomu sa význam diela stáva uväzneným v dialógu a úsilie o stanovenie jedného definitívneho významu sa môže zdať naivným, či dokonca nežiaducim. Mohli by sme teda naopak povedať, že význam diela je v dialógu oslobodený a večný dialóg sa stáva jeho nevyhnutnou súčasťou, podstatou jeho interpretačnej otvorenosti.
Rozhodnutie tvorcu či tvorkyne umiestniť dielo do dialogickej situácie umožňuje rozvíjať rozsiahly dialóg, nechať sa ním strhnúť a oddávať sa hĺbkam jednotlivých interpretácií. Každá z nich si vyžaduje akt slobodného rozhodovania, uvažovania o názorovej pozícii interpretácie, ktorá však nemusí byť definitívna a v opačnej názorovej pozícii je takmer zakaždým možné nájsť komplementárne či celkom opačné riešenie. Takéto zámerné podnecovanie dialógu v princípe neuzavretosti či interpretačnej neurčitosti sa zdá byť tvorivou metódou súčasných autorstiev, akousi programovou mnohovrstevnatosťou. Javí sa ako boj súčasných tvorcov a tvorkýň proti jednostrannosti, homogénnosti názorov, čo možno označiť za jeden z kľúčových cieľov súčasného umenia. V ňom je ambivalencia jednou z ústredných vlastností, vyvolávajúcou v recipientovi rozporuplné postoje podnecujúce k intelektuálnemu zážitku z interpretovania.
Dialogický podnet
V súvislosti s Richterovým dielom je však dôležitý aj iný dialóg ako ten, ktorý vzniká interpretačným procesom. Je to dialóg medzi súčasným umením a stredovekým umením a architektúrou. Z logiky časovosti by sa mohlo zdať, že nemôže ísť o dialóg, pretože epocha stredoveku je už dávno minulosťou a nemožno viesť dialóg s niečím, čo je považované za mŕtve. To by bola pravda iba v prípade, že by sme stredovek chápali výhradne ako chronologický úsek fyzikálneho času.
Ak sa naň však dívame ako na súbor hmotných a nehmotných artefaktov pretrvávajúcich doteraz, možno o ňom uvažovať ako o prežívajúcom, naďalej schopnom nadväzovať dialóg. Deje sa tak z dôvodu, že v momente, keď dielo vzniká, jeho autor či autorka doň vkladajú niečo, čo by sme mohli nazvať dialogickým impulzom, podnetom, ktorý nás núti sa pri ňom zastaviť. Ide o moment, kedy nás dielo zaujme a vyprovokuje nás k tomu, aby sme naň sústredili svoje myšlienky. V tom okamihu s nami začína viesť dialóg a dokazuje tým, že v skutočnosti nie je mŕtve a vzpiera sa času, komunikuje s nami naprieč časom, je anachronické. Ponúka nám viesť s ním dialóg, rovnako však aj viesť vnútorný dialóg sám so sebou, ktorým sa vraciame okľukou k interpretácii a k dialógom o významoch diela. Z podmienok dialógu navyše vyplýva, že je umožnený už v tom prípade, ak sa tieto podmienky aspoň čiastočne vyskytujú na strane aspoň jedného z účastníkov komunikácie.
Stredovek tento dialóg začal už pred stovkami rokov a v súčasnosti sa dočkal dialogickej odozvy. V tom prípade by sme mohli tiež hovoriť o dialogických inšpiráciách či inšpirujúcich dialógoch súčasnosti so stredovekom.
Mgr. Adrián Kobetič
Ústav dejín umenia Centrum vied o umení SAV
Katedra dejín a teórie umenia
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Článok vznikol v spolupráci s platformou Mladí vedci SAV.