Poznáte modrú farbu? Banálnejšiu otázku je asi ťažké vymyslieť. Odpovedať na ňu vie predsa aj malé dieťa. Tak prečo sa na to pýtame? Napríklad aj preto, že mnohé národy v dávnej minulosti nemali na označenie modrej farby nijaké pomenovanie. A to je iba jedno z mnohých prekvapení.
Väčšina z nás si to asi neuvedomuje, ale na rozdiel od minulosti žijeme v skutočne farebnom svete. Na počiatku našej civilizácie zabezpečovala hlavnú časť farebných vnemov príroda. S rozvojom civilizácie sa človek čoraz viac vymaňoval z tejto závislosti. Zmena bola spočiatku pomalá a metódy, ktoré na to človek využíval, boli jednoduché. Prírode totiž iba niečo ukradol z jej krásy. Mohol to byť farebný kamienok, časť rastliny, prípadne aj živočích.
Ľuďom to však nestačilo. Vidina vyššieho zárobku veľmi rýchlo pomohla k rozvoju nových metód získavania vlastných farieb. Metódy sa stávali zložitejšími a náročnejšími. Objednávatelia farebných noviniek, napríklad vladári, cirkev alebo šľachta, mali na takéto výstrelky financií dostatok. Farebný svet bol v tom období zväčša exkluzívnou záležitosťou bohatej vrstvy. Rozmanitosť farieb sa prednostne sústreďovala v jej sídlach, sakrálnych stavbách, šperkoch, farebných vitrážach, odevoch, sklených nádobách, obrazoch a písomnostiach. Je dobré si to pripomenúť, pretože v súčasnosti to tak nie je. Farby si už môže dovoliť každý.
Tutanchamón v Bratislave
Aby sme ilustrovali obrovský historický posun farebného spestrenia mestského prostredia, skúsme si predstaviť, čo by asi povedal taký staviteľ egyptských pyramíd, keby sa ocitol počas letného dňa niekde v centre Bratislavy. Iste by v prvom rade žasol nad tými podivnými kočmi letiacimi veľkou rýchlosťou bez pomoci konských záprahov. Je však takmer isté, že hneď po tom by bol šokovaný z ich farieb a úžasnej pestrosti. Nič také totiž počas svojho života nikdy nemohol vidieť. Dokonca ani sám Tutanchamón, ktorý sa na farebnosť svojho bezprostredného okolia nemohol ponosovať, by bol určite veľmi prekvapený. A čo by napríklad povedal na tie obrovské papyrusy s krásnym vyobrazením rôznych vecí a pokrmov (nám známe ako reklamné bilbordy). Alebo urobme ten kontrast ešte väčší a zaveďme ho v našich predstavách do centra európskych miest počas vianočných sviatkov, prípadne aj do nákupných centier. To, čo tam predáva, je predovšetkým farba.
Posuňme sa trochu v čase. Viete napríklad, ako asi vyzeral taký stredoveký Londýn alebo anglické priemyselné mestá 19. storočia? Boli väčšinou šedivé nielen kvôli nedostatku farieb, ale aj nadbytku špiny. Ešte v druhej polovici 20. storočia boli mnohé priemyselné mestá nielen v Československu podobne chudobné na farby. A teraz skok do súčasnosti. Farebné je takmer všetko. Autá, spotrebiče, knihy, časopisy, budovy a, samozrejme, aj obrázky na našich obrazovkách, displejoch a mobilných telefónoch. Nepáči sa vám napríklad dovolenkový obrázok prírody Slovenského raja? Pár kliknutí na klávesnici urobí tú istú prírodu krajšou nielen na obrazovke, ale aj na vytlačenom obrázku. Chcete pekný červený nadpis vo vašej prezentácii? Nie je nič ľahšie.
Chýbajúce pomenovanie
Za súčasný farebný svet vďačíme chémii a elektrotechnike. Tej prvej ďakujeme za svet materiálnych farieb napríklad v podobe práškov a povlakov, tej druhej za vývoj zdrojov žiarenia. Aj v elektrotechnike má však prsty chémia.
Naša farebná súčasnosť stojí za obdiv, hoci trvá relatívne krátko. Posledný míľnik vedy v oblasti generovania farieb predstavujú modro svietiace LED diódy. Za predchádzajúce tisícročia sa toho v histórii výroby farieb udialo dosť na to, aby sme ju neignorovali. Pokúsme sa preto vrátiť do čias, keď získanie nejakej hmatateľnej farby v podobe pigmentu alebo farebného roztoku stálo veľké peniaze, ba niekedy aj životy. Boli to obdobia, keď cena mnohých farieb vysoko prevyšovala cenu obyčajného žltého zlata. Taký faraón by bol ochotný vymeniť aj zlatú tehličku, len aby mohol získať kúsok farebného laku z blatníka vášho auta. Takýchto obchodov s farebnými vecičkami pozná história ľudstva dosť.
V úvode sme spomenuli tvrdenie, že ani mnohé civilizované národy v minulosti nemali na označenie modrej jednoznačné pomenovanie. Patrili k nim napríklad starovekí Gréci, ale aj mnohé neeurópske národy. Dokonca aj biblické texty spomínajú modrú iba ako farbu na zdobenie rúch kňazov (tekhelet) alebo v prípade nebies ako farbu zafíru. Ako je to možné? V tomto prípade treba chápať, že jedna vec je naše farebné vnímanie a druhá je uvedomenie si, že farba je špecifickou vlastnosťou objektov, ktorá si vynúti aj svoje pomenovanie. To bezprostredne súvisí s vývojom myslenia a jazyka.
Pravidlá a zmätky
Je pochopiteľné, že národy žijúce v rôznych častiach sveta si vytvárali vlastný súbor názvov farieb, pričom tempo nárastu ich počtu bolo rôzne. Napriek tomu mal tento vývoj spoločné pravidlá. Jedným z nich bolo, že všade vedeli najskôr pomenovať achromatické farby: bielu, čiernu, tmavú a svetlú. Druhým pravidlom bola približne rovnaká postupnosť identifikácie chromatických farieb. Prvá bola červená, nasledovala žltá a zelená, posledná bola modrá. Práve táto postupnosť vysvetľuje, prečo sa v starých textoch z rôznych časových období názvy niektorých farieb vyskytujú a iné zasa chýbajú. Absencia názvu určitej farby v týchto textoch viedla dokonca k hypotéze, že niektoré národy trpeli farbosleposťou na určitú farbu. Týkalo sa to predovšetkým modrej. Vyvodzovať však farbosleposť z absencie názvu farby sa nedá. Neznamená to však, že citlivosť oka na rôzne farby nemohla byť u rôznych národov žijúcich v rôznych prírodných prostrediach rôzna a zároveň sa mohla časom meniť. Určite to tak bolo, otázkou je, kedy, kde a ako sa to dialo.
Zmätky okolo názvov farieb možno ilustrovať napríklad u starovekých Grékov. Slovo kyáneos u nich značilo modrý lesk kovových zbraní, čiernych vlasov alebo čierneho peria vtákov. Preto napríklad drozda čierneho označil Aristoteles za modrého vtáka. Kyáneos bola však aj farba modrého kameňa lapis lazuli. U Rimanov to bolo podobné. Caeruleus bola svetlomodrá a tmavomodrá, caesius modrošedá, glaucus modrošedá a sivá a lividus temnomodrá.
Farby svetla
Rozdiely v názvoch farieb sa však postupne stierali vďaka vzájomnému pohybu národov a obchodu. Posledný úder týmto rozdielnostiam dalo poznanie fyzikálnej podstaty svetla. Vďaka tomu vieme, že každá farba sa dá vytvoriť iba z troch základných farieb svetla (červenej, zelenej a modrej) a v prípade povrchov sú základnými farbami fialová, azúrová a žltá. Tento rozdiel súvisí s tým, že farba povrchu je daná pohltením všetkých iných vlnových dĺžok s výnimkou práve tej jedinej. Aj keby sme si to nepamätali z fyziky, pripomenie nám to napríklad každý grafický program, pretože od nás vyžaduje korekciu práve v týchto farbách. Odtiaľ pochádzajú skratky RGB (red, green, blue; červená, zelená, modrá) a CMYK (cyan, magenta, yellow, black; azúrová, purpurová, žltá, čierna).
Text a foto prof. Ing. Karol Jesenák, CSc.
Prírodovedecká fakulta
Univerzita Komenského v Bratislave