- Časopis Quark - https://www.quark.sk -

Mrazuvzdorní otužilci

Tučniak cisársky, odveký obyvateľ Antarktídy, hniezdi v oblastiach s najkrutejšími klimatickými pomermi na Zemi.

Tučniak obrovský alebo tučniak cisársky (Aptenodytes forsteri) je najväčší a najťažší zo všetkých druhov žijúcich tučniakov. Podobá sa na tučniaka kráľovského, ale je dvojnásobne ťažší. Dorastá do výšky až 120 centimerov a dospelý jedinec váži 20 až 40 kilogramov. Samce sú ťažšie ako samice a ich hmotnosť závisí aj od obdobia životného cyklu. Obaja strácajú značnú časť svojej váhy počas inkubácie vajec (inkubácia je obdobie od nakladenia vajec po vyliahnutie plne vyvinutého mláďaťa) a vychovávania mláďat.

Veľké putovanie

Prvé mesiace roka trávia tučniaky na otvorenom mori, kde je dostatok potravy pre všetkých. V marci začínajú kolónie 1000 až 6000 párov tučniakov putovať na miesta zásnub a hniezdenia. V tomto období sú v maximálnej kondícii a vážia až 45 kilogramov. Dvorenie, ktoré je úchvatným rituálom, prebieha neobyčajne dlho – celé dva mesiace. Budúci partneri sa navzájom zdvorilo jeden druhému ukláňajú, synchrónne pokyvujú hlavami, mávajú krátkymi krídlami a knísavo pritom prešľapujú na mieste. Pozorovateľovi sa zdá, akoby to bol jeden vták, ktorý postáva pred zrkadlom a skutočný druhý partner je len jeho imaginárnym obrazom v ňom. Počas dvojmesačného obdobia medových týždňov sa tučniačí zaľúbenci dôkladne spoznávajú a zbližujú, aby napokon svoj vzťah zavŕšili aktom párenia.

Partnerstvo až za hrob

Partnerské zväzky tučniakov sú priam biblickým príkladom vzorne usporiadaného rodinného života. Tieto vtáky jednoducho od prírody nemajú v povahe vyhľadávať bočné známosti, hoci počas trvania polárnych nocí pod rúškom tmy, a navyše v mnohotisícovej skupine, je na ľúbostné romániky vhodných príležitostí až-až. V drsných klimatických podmienkach, ktorým sú všetci zvierací osadníci Antarktídy vystavení najmä počas zimných mesiacov, si zahrievanie vajíčka a mláďaťa vyžaduje plné nasadenie zo strany obidvoch rodičov. Mrazivé polárne noci s takmer nepretržitou tmou nedovoľujú tučniakom zhrešiť ani len myšlienkami. Ľahtikárske konanie ktoréhokoľvek z partnerov by znamenalo pre vajíčko alebo mláďa takmer istú smrť podchladením a vyhladovaním.
Samica znáša jedno asi polkilogramové vajce. Samec si ho veľmi opatrne prekotúľa po plávacích blanách nôh do svojho kožného záhybu tak, aby sa nedostalo do kontaktu s ľadovým podkladom. Znesenie vajíčka a jeho odovzdávanie je pre partnerov veľkým sviatkom. Túto mimoriadnu udalosť si nastávajúci rodičia dávajú patrične najavo aj navonok zvláštnym ceremoniálom. Prejavujú si tým nesmiernu vzájomnú náklonnosť a jeden druhému vyznávajú vernú lásku doslova až za hrob.

Nekonečná karavána 

Po zverení vajíčka samcovi sa samica vydáva v sprievode ostatných samíc na cestu k moru. V čase nadchádzajúcej zimy to znamená strastiplnú, často viac než stokilometrovú púť po ľade. Musia ju prejsť pešo, tackajúc sa z nohy na nohu alebo šmýkajúc sa po bruchu. Putujú komótne v štvorstupovej karaváne, ktorej nedovidieť konca. Samičky sa v tejto súvislej usporiadanej kolóne presúvajú charakteristickou knísavou chôdzou, vykonávajúc pritom pohyby končatinami tak zosúladene, akoby boli príslušníčkami cvičenej elitnej vojenskej jednotky. Na súši pôsobia tučniaky ťarbavo, akoby všetky jedince krivkali na obe nohy. Preto pochod týchto operencov pôsobí mimoriadne komicky. A hoci na ľade a snehu pôsobia tučniaky malátnym a lenivým dojmom, vo vode akoby zázrakom ožívajú a stávajú sa z nich nedostihnuteľné vtáčie projektily.

Živý radiátor

Samec zahrieva vajíčko v kožnom záhybe, kde je dokonale chránené pred extrémne nízkou vonkajšou teplotou a vyhrievané ako v inkubátore. Kožný záhyb tučniakov je neoperený a vyhrievaný hustou sieťou vlásočníc, v ktorých cirkuluje horúca krv podobne ako teplá voda v rebrách radiátora. Priemerná telesná teplota tučniakov je 38 až 39°C. Samce musia čeliť zdrvujúcim mrazom, nezriedka dosahujúcim hodnoty okolo – 40 ˚C, a búrlivým snehovým víchriciam s rýchlosťou vetra až 150 kilometrov za hodinu, ktoré pocitovú teplotu významne znižujú.

Aj preto sa ich organizmus prispôsobil proti tepelným stratám niekoľkými spôsobmi. Takmer 90 percent izolácie im poskytuje perie a vrstva páperia. Pierka sú krátke, kopijovité a husto zapĺňajú povrch kože. Tučniaky majú najvyššiu hustotu operenia zo všetkých druhov vtákov (až 100 pierok na 6,5 cm²). Keď sú na pevnine, ich perie je vzpriamené a pomáha im zachytávať studený vzduch tesne nad pokožkou. Naopak, vo vode operenie priľne k telu a udržiava pokožku a páperovú vrstvu nepremokavú. V období pred rozmnožovaním majú navyše vrstvu podkožného tuku hrubú až 3 centimetre. Neustálym pohybovaním sa, trasením alebo plávaním zrýchľujú svoj metabolizmus na udržanie základnej telesnej teploty.

Aby oteckovia lepšie vzdorovali náročným klimatickým pomerom, zhlukujú sa do kŕdľov, v ktorých sa zvláštne špirálovito pohybujú. Samce si kladú zobáky na jedince stojace pred nimi a neustále sa tlačia dopredu. Tým sa jedince z periférie tohto živého telesa točivým pohybom zasúvajú dovnútra, kde sú chránené pred krutými klimatickými pomermi panujúcimi na okrajoch kolónie. Takýmto pohybom samce postupne striedajú rôzne polohy v kŕdli. Určitú dobu sú na periférii kolónie, potom sa dostanú do teplejšej centrálnej oblasti. Tento špecifický spôsob pohybu v kolónii natisnutých tučniakov prináša každému samcovi výhodu v podobe rovnakých vyhliadok na prečkanie krutých podmienok arktickej zimy.

Keby sa samec rozhodol prečkať návrat samice z mora sám na vlastnú päsť, bol by odsúdený vedno s vajíčkom, starostlivo zahrievajúcim v záhybe nad nohami, na postupnú krutú smrť zamrznutím. Vzájomné spolunažívanie v komunitách v extrémnych klimatických podmienkach je jedinou možnou stratégiou správania, ktorá zaručuje prežitie aj v takýchto oblastiach hraničných pre existenciu života.

Za hlasom srdca 

Po vyše dvoch mesiacoch trpezlivého zahrievania sa z vajíčka vyliahne mláďa. Svojho potomka kŕmi samec špeciálnou tekutou stravou, tzv. mliekovitým výlučkom, ktorý sa mu tvorí v hrvoli a je neobyčajne bohatý na tuk a bielkoviny. Samica sa po dvojmesačnom pobyte na mori, kde načerpala dostatok telesných rezerv, vracia so zásobou 3 až 4 kilogramov rýb, kôrovcov a hlavonožcov v hrvoli späť do hniezdnej kolónie. V mnohotisícovom dave samcov dokáže neomylne vyhľadať svojho partnera podľa špecificky zafarbeného hlasu. Farba hlasu jej neskôr pomáha nájsť aj potomka, odloženého v akejsi škôlke pod starostlivým dozorom niekoľkých dospelých jedincov, ktorí majú s opatrovaním a ochranou mladých tučniakov dlhoročné skúsenosti.

Ilustrácia Marcela Pekarčíková, zdroj wikipédia

Samice sa vracajú k svojim partnerom a už vyliahnutým potomkom v pravý čas bez toho, že by si pri odchode na more zapísali dátum svojho príchodu. Tučniaky majú presný vnútorný biologický kalendár, ktorý im pomáha orientovať sa v ročnom kolobehu času. Akýsi vnútorný diár samiciam napovie, že nadišiel pravý čas vydať sa od mora naspäť k spoločnému hniezdisku, aby sa stihli včas vrátiť k svojim partnerom a potomkom, ktorí ich už netrpezlivo očakávajú.

Škôlky pre malé tučniaky 

Doslova na kosť vychudnutý a na smrť vyslabnutý samec sa počas dvojmesačnej inkubácie vajíčka a následnej niekoľkodňovej individuálnej starostlivosti o mláďa úplne postí. Stratí pritom jednu tretinu až polovicu hmotnosti a keď starostlivosť o potomka prevezme samička, vydáva sa v spoločnosti ostatných tučniakov na ďalekú a namáhavú púť po ľade k moru za poživňou.
Na mori sa samce usilujú o čo najrýchlejšie zotavenie z úmorného vyčerpania a po 2 až 3 týždňoch sa navracajú späť k svojim družkám. Tie totiž medzitým už svoje zásoby potravy pre mláďatá vyčerpali a sú odkázané na prísun čerstvých zásob potravy od svojich partnerov. V prípade uhynutia jedného z rodičov je mláďa odsúdené na postupnú smrť vyhladovaním, ak ho ešte predtým nestihne uloviť niektorý zo všadeprítomných početných predátorov.

Foto wikipédia/Ian Duffy

Po šiestich týždňoch vzornej starostlivosti mláďa opúšťa kožný záhyb matky a rodičia ho odvedú do škôlky. Na bezpečnosť mláďat v nej dohliadajú dospelé jedince. Naokolo sú rozostavené stráže, ktoré majú za úlohu odháňať dotieravé dravé čajky a pomorníky, striehnuce zo všetkých strán na svoju príležitosť. Tieto hliadky chránia a bránia aj neposlušné tučniaky, ktoré ľahkovážne bez dovolenia opustia spoločnú skupinu a vydajú sa osamote na výlet do blízkeho okolia. Vystavujú sa tým hroziacemu nebezpečenstvu v podobe vzdušného náletu alebo pozemného výpadu tamojších predátorov. Kým je o malé tučniaky postarané, rodičia sa opäť vydávajú k moru po poživeň pre svoje potomstvo. Po návrate rodičia kŕmia len svoje mláďa. Navzájom sa neomylne spoznajú podľa zafarbenia hlasov. Malý tučniak si ich vpečatil ešte počas vývoja vo vajíčku, rovnako ako výzor, ktorý si spoľahlivo zafixoval hneď v prvé hodiny po vyliahnutí.

Jeden za všetkých, všetci za jedného

Tučniaky sa vyznačujú mimoriadne priateľskou povahou. Sú to spoločensky založené operence žijúce v mnohotisícových komunitách, kde bez výnimky dobre vychádza každý s každým a nikto nikomu neprekáža. Spoločne vykonávajú všetky činnosti súvisiace s chodom mnohopočetnej kolónie. Viac očí viac vidí, viac uší viac počuje. Príslušníci kŕdľa teda požívajú lepšiu ochranu pred potenciálnymi predátormi na súši i v mori, ako keby žili každý individuálnym spôsobom života. Veľká výhoda života tučniakov v spoločenstve je zrejmá najmä pri činnosti, akou je skákanie do mora, kde na ne striehnu viaceré mimoriadne obratné podvodné predátory. Tučniaky patria medzi plaveckých majstrov, ktorým sa vo vode len tak hocijaký morský živočích nevyrovná. Pod vodou dokážu vydržať až 20 minút, ponoria sa do neuveriteľnej 500-metrovej hĺbky a počas lovu preplávajú aj 1 000 km. Ponáranie im uľahčujú pevné kosti znižujúce barotraumu (stav, keď stúpajúci tlak spôsobuje mechanické poškodenie tkaniva – jeho stlačenie alebo roztrhnutie) a schopnosť redukovať metabolizmus, pričom znížia činnosť srdca na 15 až 20 úderov za minútu. Napriek tomu sú tučniaky pri skákaní do vody veľmi zraniteľné.
Na bezpečné zvládnutie tohto riskantného manévru slúži tučniakom špecifické správanie v podobe hromadného skákania do vody. To uvedie potenciálnych morských dravcov do takého pomykova, že odrazu nevedia, ktorého jedinca si vyhliadnuť a pustiť sa ho prenasledovať. Keby sa tučniaky ponárali postupne po jednom, predátorom by uľahčili výber a následne aj lov, a sebe by tým privodili pod morskou hladinou nezvyčajne krušné chvíle. Osamotený jedinec ťahá obyčajne za kratší koniec, keď sa ocitne v prítomnosti vyhladovaného morského dravca, ako sú kosatka dravá (Orcinus orca) alebo tuleň leopardí (Hydrurga leptonyx).

Všetko pre prežitie

Keď do odľahlých končín Antarktídy s večným ľadom a snehom zavíta nakrátko leto s polárnymi dňami, malé tučniaky strácajú svoj charakteristický prachový šat a postupne sa prezliekajú do odevu dospelých vtákov. Kým mláďatá majú telo pokryté striebrosivým perím, čiernu hlavu a bielu masku, dospelé tučniaky sú tmavočierne najmä na chrbte a hlave. Biele brucho prechádza smerom nahor do bledožltej farby, ušné škvrny sú jasnožlté až oranžové.
V tomto klimaticky najpriaznivejšom období roka sa mláďatá osamostatňujú. Všetci príslušníci niekoľkotisícovej kolónie sa postupne na ľadových kryhách odplavia severným smerom na otvorené more, kde býva v tomto čase hojnosť ľahko dostupnej potravy aj pre ešte neskúsené mláďatá. Na mladé tučniaky tu čakajú neľahké úlohy. Od svojich rodičov, ako aj od starších skúsených súkmeňovcov sa musia naučiť nielen obratnosti v love rýb, ale aj adekvátnej reakcii, ak sa znenazdajky ocitnú v mori alebo na pevnine v prítomnosti predátora, aby z  nečakaných stretnutí dokázali vyviaznuť so zdravou kožou.

doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc.
ÚEL SAV Staré Hory
Foto Pixabay

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 1/2017. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.
Komentáre