Časopis Quark
https://www.quark.sk

Musíme sa ešte vždy báť AZBESTU?

Azbest je stará a možno už aj trocha ošúchaná téma. Z času na čas sa však stanú udalosti, ktoré nám pripomenú, že je naďalej aktuálnou témou. Na Slovensku bol poslednou takouto udalosťou neslávny koniec hotela Junior v Jasnej pod Chopkom.

Žilka klinochryzolitu v serpentinite z &&&dobšinej
Žilka klinochryzolitu v serpentinite z Dobšinej

Mnohé médiá obľubujú správy, ktoré majú prísľub škandálu či katastrofy, a preto im dávajú značný priestor. Jednou z takýchto sľubných tém je tiež všetko, čo sa týka azbestu.
Hotel Junior v Jasnej pod Chopkom vyhorel začiatkom októbra minulého roku a v správach o požiari sme sa dozvedeli, že pri jeho výstavbe sa použil aj azbest. Ďalšou takouto udalosťou bol nález niekoľkých kontajnerov komunálneho odpadu v bratislavskej Petržalke, ktoré koncom vlaňajšieho septembra ktosi naplnil približne jednou tonou azbestového odpadu. K tejto atmosfére sa pridalo aj odvysielanie (už v niekoľkej repríze) nemeckého filmu Azbest – biela smrť, ktorý sprevádzala na internetových stránkach RTVS veľmi emotívna informácia o tom, že každoročne umrie na svete 100-tisíc ľudí na následky otravy azbestom a odporúča sa divákom, aby sledovali investigatívnu prácu autorky dokumentu, ktorá sa vystavila nielen hrozbe nákazy azbestom, ale aj hrozbám zo strany zástupcov azbestového priemyslu.
Je na mieste sa spýtať, aká je informačná hodnota uvedených udalostí. Z prvých dvoch prípadov možno usudzovať, že azbest zostáva problémom asi už večným, pretože uvedené prípady sú iba vyčnievajúcim vrcholkom veľkého ľadovca. Tretia udalosť hovorí o tom, ako možno relatívne hodnotný filmový dokument degradovať mimoriadne nekompetentným komentárom, ktorý už niekoľko rokov okrášľuje internetové stránky našej verejnoprávnej televízie.

Torzo zhoreného Junior hotela v Jasnej obsahuje množstvo tvrdeného azbestu.
Torzo zhoreného Junior hotela v Jasnej obsahuje množstvo tvrdeného azbestu.

Hodnotenie bez zbytočného bedákania
Pokúsme sa pozrieť na azbest bez zbytočného hysterizovania. Najskôr si vysvetlime, o akú látku ide. Azbest je technickým označením malej skupiny kremičitanových minerálov, vytvárajúcich tenké a dlhé vlákna. Tieto, v prírode pomerne hojné minerály, majú zvláštne názvy, napríklad krokydolit, antigorit, tremolit, aktinolit, chryzotyl a lizardit. V niektorých prípadoch ich názov súvisí s vláknitou štruktúrou. Napríklad pomenovanie aktinolit sa odvodzuje od slova lúč. Chemické zloženie týchto minerálov je pomerne fádne. Ich hlavnou zložkou je totiž zvyčajne kremík, kyslík alebo aj hliník a horčík. Tieto prvky tvoria buď nekonečné zdvojené reťazce (majú ich tzv. amfibolové azbesty), alebo plošné siete zvinuté do rúrok (ide o chryzotylové azbesty). Preto tvrdenie o hrozbe otravy alebo dokonca aj nákazy azbestom je úplným nezmyslom a možno len dúfať, že v budúcnosti nás RTVS nebude informovať o morovej epidémii vyvolanej mramorovou sochou Ľudovíta Štúra…

Vlákna azbestu sa ľahko lámu a koncovými časťami vnikajú do živých tkanív. Zle sa rozpúšťajú v telesných tekutinách a po vdýchnutí sa ich organizmus zbavuje veľmi ťažko.

Ľahký, nehorľavý, pevný a lacný 
Aby sme pochopili rozsah problémov súvisiacich s azbestom, pozrime sa na históriu jeho využívania. Tá sa začala v roku 1898, keď rakúsky priemyselník českého pôvodu Ludwig Hatschek podal patentovú prihlášku na tenké strešné krytiny z chryzotilového azbestu a z cementu. Patent bol udelený v roku 1901 a krytiny dostali ochrannú značku, pod ktorou ich poznáme dodnes – eternit. Obrovská popularita eternitu v celej Európe súvisela predovšetkým s tým, že krytina je ľahká, nehorľavá, pevná a zároveň lacná. Dovtedy totiž takúto kombináciu vlastností nemali žiadne strešné krytiny. Okrem krytín sa stali druhým najrozšírenejším azbestovocementovým produktom rôzne typy rúr. Na našom území sme vo výrobe azbestovocementových výrobkov nijako nezaostávali. Ich prvá manufaktúrna výroba sa začala v roku 1907 v Púchove. V roku 1911 vznikol z manufaktúry závod, ktorý ročne vyrábal už sedem miliónov kusov strešných dosiek a po skončení prvej svetovej vojny sa výroba rozšírila na 2,5 milióna štvorcových metrov. V rovnakom období postavili druhý závod  v Nitre. Po druhej svetovej vojne sa stali súčasťou podniku s názvom Azbestovocementové závody, Nitra. A v roku 1952 pribudol v Nitre ďalší nový závod. V dôsledku postupného rozširovania vedomostí o negatívnych účinkoch azbestu na zdravie človeka sa v druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia na Slovensku výroba utlmovala a nakoniec úplne zastavila. Na jej obrovský rozsah na našom území ešte aj dnes poukazujú strechy mnohých rodinných domov. Spektrum azbestových výrobkov bolo však oveľa širšie. Zahŕňalo predovšetkým tepelnoizolačné, elektroizolačné a zvukovoizolačné materiály. Väčšina azbestu sa pre naše podniky dovážala z niekdajšieho Sovietskeho zväzu, ale zdrojová surovina azbestu, sivozelená hornina serpentinit, sa ťažila aj u nás v Dobšinej. Je zaujímavé, že prvotným dôvodom na začatie tejto ťažby bola plánovaná výroba ozdobných predmetov.

Eternitový obklad budovy nachádzajúcej sa v centre Bratislavy nám pripomína, že s azbestom budeme žiť ešte veľmi dlho.
Eternitový obklad budovy nachádzajúcej sa v centre Bratislavy nám pripomína, že s azbestom budeme žiť ešte veľmi dlho.

Sto rokov úspechu a negatíva 
Položme si otázku, aký bol dôvod takmer 100 rokov trvajúceho úspechu azbestu po celom svete, ktorý sa však stal zároveň aj hlavnou príčinou obrovských následných nepríjemností? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Väčšina stavebných aplikácií totiž využíva všeobecnú vlastnosť vláken, ktorou je mimoriadne zvýšenie pevnosti základného cementového materiálu. Táto výhoda vláknitých materiálov sa využívaná už tisícročia napríklad pri ručnej výrobe tehál, pri ktorej sa k ílu pridávala slama. V moderných konštrukčných materiáloch túto úlohu plnia už sklené, kovové alebo uhlíkové vlákna. Vlákna azbestu však majú v porovnaní s inými vláknami niekoľko závažných negatív. Vzhľadom na ich kremičitú povahu sú pomerne krehké, teda lámu sa a koncovými časťami ľahko vnikajú do živých tkanív. Pretože sa ťažko rozpúšťajú v telesných tekutinách a zároveň majú aj malé rozmery, po ich vdýchnutí sa ich organizmus zbavuje veľmi ťažko. Preto vyvolávajú chronické zápaly vyúsťujúce do niekoľkých závažných pľúcnych ochorení. Jedno z nich sa volá azbestóza a vzniká 20 až 40 rokov po tom, čo jedinec žil v prostredí dlhodobo zamorenom azbestovým prachom.

Zväčšené zlaté vlasy chryzolitu v optickom mikroskope; chryzo, chryso (z gréčtiny): zlato, zlatý
Zväčšené zlaté vlasy chryzolitu v optickom mikroskope; chryzo, chryso (z gréčtiny): zlato, zlatý

Dve skupiny výrobkov 
Napriek tomu, že rozšírenie azbestových produktov je na Slovensku ešte vždy veľké, v prostredí zamorenom azbestom už v súčasnosti pravdepodobne nežije nik. Súvisí to jednak s tým, že azbestová surovina sa už u nás neťaží, nespracúva a ani sa nedováža. Azbestové produkty, s ktorými prichádzame do styku, možno teda z hľadiska ich nebezpečnosti rozdeliť do dvoch skupín. Prvou sú relatívne pevné materiály, pri ktorých je riziko uvoľňovania azbestových vláken pomerne malé, ak sa využívajú v súlade s ich pôvodným určením. Takými sú napríklad eternitové strechy. Problém však nastáva vtedy, keď sa rozhodnete túto krytinu vymeniť a následne z nej pomocou lupienkovej pílky vyrábať napríklad ozdobné predmety. Akokoľvek sa zdá byť dnes táto možnosť absurdná, je iba jednou z mnohých ukážok tvorivých schopností Slovákov zužitkovať čokoľvek. Druhá skupina azbestových výrobkov je nebezpečnejšia, pretože ju tvoria mäkké a drobivé materiály. Sú to napríklad striekané nátery alebo rôzne typy dosiek, tesnení i podložiek. Ak sme to neurobili doteraz, je potrebné postarať sa o ich odstránenie.

Aj bezpečné využitie 
Chemickými metódami možno z azbestu získať užitočné látky, napríklad oxid kremičitý alebo chlorid horečnatý. U nás sa o to snažia na Hutníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach v snahe zbaviť sa environmentálnej záťaže po ťažbe chryzotylového azbestu v Dobšinej.

prof. Ing. Karol Jesenák, PhD.
Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

Foto autor

   

Komentáre