Most nie je stavba, ale myšlienka, hovorí klišé, na ktorom, ako takmer na každom klišé, ešte kus pravdy zostal. Bez mostov by existovali cesty, ale nie cestovanie. Aspoň nie bez dlhých obchádzok a presadania do lodí na brehoch vôd.
Po prvých prírodných premosteniach jám a vodných plôch (napadané stromy či skaly) začali ľudia stavať svoje vlastné mostíky, najskôr v podobe jednoduchých peších lávok. Tie, napriek tomu, že mosty ako také postupne naberali na zložitosti a mohutnosti, nezanikli. V súčasnosti sa stavajú už aj len čisto pre zážitok z výhľadu a výšky samotnej.
Všedné chodníky
Prvé mosty v podobe skalných oblúkov ponad hlbinu, kmeňov stromov preložených cez vodu alebo drevených lávok upevnených v závese vytvorili základné typy mostných konštrukcií. Nosník, oblúk a záves sú vzory, od ktorých stavitelia v priebehu storočí odvodili mnoho ďalších variantov a kombinácií, ako napríklad krovy, konzoly a pohyblivé rozpätia. Za najväčších staviteľov mostov staroveku sa považujú Rimania, ale drevené a neskôr kamenné mosty poznali aj v starovekej Číne, pričom najstarším doteraz používaným kamenným oblúkovým mostom je mykénsky most Kazarma v Grécku z 12. storočia pred n. l.
Hoci inde už vznikali kamenné oblúky a stavitelia sa pretekali v ich výške a dĺžke, lanové visuté mosty v horských oblastiach sa stavali naďalej, len s malými obmenami, až do súčasnosti. Kto by nepoznal povrazové mosty z Himalájí či Ánd? Hrôzostrašné pohľady do hlbokých roklín vyplnených horskými riavami evokujú scény z filmov s Indiana Jonesom. Pre kultúry, ktoré v doprave nepoužívali koleso, no žili na rozsiahlych územiach, to však boli všedné každodenné chodníky. Národy obývajúce najvyššie horstvá na Zemi by bez povrazových lávok nemohli komunikovať s okolitým svetom, ani obchodovať. Navyše, ako napríklad v prípade peruánskych Inkov, územia ich ríš by bez rýchlych a aspoň relatívne pohodlných komunikácií nebolo možné centrálne spravovať ani brániť.
Kultúrne dedičstvo
Závesný most visí na lanách, ktoré sú ukotvené na oboch koncoch mosta, prípadne na pilieroch s čo možno najväčším rozpätím – vtedy sa hovorí aj o zavesených mostoch. Záťaž, ktorú nesie most, sa prenáša do napätia v lanách. Tento typ mostov dokáže preklenúť naozaj široký priestor len s relatívne jednoduchou podporou. Typickým visutým mostom bol povrazový most. Jeho najjednoduchšou formou sú dve laná – jedno na pridržiavanie sa a druhé, spodné, na kráčanie. Inkské mosty boli väčšinou vyspelejšie: vyrobené boli z trávy utkanej do hrubých a silných zväzkov na laná alebo spletenej do rohoží, ktoré položené na lanovej sieti tvorili chodník. Laná sa z dôvodu bezpečnosti a spoľahlivosti každoročne obmieňali – táto povinnosť obvykle pripadla roľníkom z najbližších obcí.
Pôvodné obyvateľstvo vraj privítalo, keď španielski dobyvatelia začali stavať nové kamenné mosty, pretože opravy visutých lávok boli extrémne nebezpečné a nezriedka končili smrteľnými úrazmi. V súčasnosti sa však na lanové mosty nazerá ako na dôležitú súčasť kultúrneho dedičstva obyvateľov Ánd. Známym sa stal most ponad údolie rieky Apurimac, ktorý postavili Inkovia okolo roku 1350. Most sa nepretržite používal a opravoval až do konca 19. storočia. V súčasnosti obyvatelia regiónu udržiavajú tradíciu každoročnou obnovou tohto mosta, ktorý sa stal turistickou atrakciou.
Moderné visuté mosty k bezpečnostným prvkom obyčajne pridávajú ešte záchrannú sieť, ktorá je zavesená po stranách a pod mostnou konštrukciou pre prípad pádu. Po ére lán prišla éra reťazí a od 19. storočia éra oceľových káblov, ktoré, ako sa ukázalo, najlepšie znášajú napätie.
Najdlhší, najvyšší, najčudnejší
Keď boli v roku 2017 zverejnené prvé snímky mosta Ruyi v juhovýchodnej provincii Číny Če-ťiang, mnohým pripadali nereálne. Bývalý kanadský astronaut Chris Hadfield na Twitteri vyhlásil, že by požadoval lepšie zábradlie a ďalší obrázky rovno označili za produkty počítačovej grafiky. Ukázalo sa, že most, ktorého dizajn vytvoril čínsky expert na oceľové konštrukcie He Yunchang, ktorý je tiež autorom ikonického Vtáčieho hniezda – olympijského štadiónu v Pekingu z roku 2008, je reálny. Vo výške 140 metrov sa nachádza 100 metrov dlhý zohýbaný, zdanlivo nestabilný objekt: most tvoria tri zvlnené a čiastočne presklené lávky, ktoré majú spolu pripomínať tradičný čínsky symbol šťasteny Ruyi. Most je hrôzostrašný, ale príťažlivý: od otvorenia v septembri 2020 sa len do marca tohto roku po ňom prešlo viac ako 200 000 ľudí.
V júli 2020 bol otvorený najdlhší most so skleným dnom na svete – 526 metrov dlhá lávka ponad rieku Lianjiang v prírodnej rezervácii Tri rokliny. V strede lávky sú štyri rozšírené vyhliadkové plošiny, z ktorých každá unesie naraz až 500 ľudí. Predchodcom tohto mostu čo do rekordnej dĺžky bol most cez Veľký kaňon v čínskej provincii Čang-ťia-ťie. Ten si naďalej udržiava rekord vo výške: návštevníkom ponúka výhľady z výšky 300 metrov nad zemou.
R