Antarktída je kontinent s najdrsnejším podnebím na Zemi. Je to najjužnejší svetadiel, na ktorom sa nachádza aj južný pól našej planéty.
Byť v Antarktíde neznamená stáť na južnom póle Zeme, ako si niekto môže myslieť. Keďže Antarktída má približne kruhový tvar, s priemerom asi 4 500 km, dostať sa z morského pobrežia, kde sú najvhodnejšie podmienky na život, a teda najvhodnejšie miesto na prácu prírodovedcov, k južnému pólu, môže dať človeku poriadne zabrať. Viacerí priatelia a známi mi po mojom návrate z Antarktídy povedali, že cestovať na ľadový kontinent bolo ich detským snom. Ja som chcel byť v detstve naozaj všelikým, napríklad kozmonautom, pilotom stíhačky či formuly F1, archeológom, jeden čas dokonca aj smetiarom, ale na to, že by som chcel niekedy byť polárnym bádateľom, si nepamätám. A preto som sa k tejto práci dostal veľkou okľukou. Začalo sa to, ako v každom dobrom príbehu, celkom nenápadne…
Smer Antarktída
Rastliny, najmä tzv. nižšie rastliny, ktoré nenazývame nižšími preto, lebo by mali zakrpatenú veľkosť, len v evolúcii sa nedostali do štádia, v ktorom už boli schopné vytvárať typické rastlinné pletivá a orgány, mám rád už od stredoškolských čias. Obľúbil som si najmä lišajníky, ktoré sú nádherným príkladom symbiotického, vzájomne prospešného spolužitia cudzích organizmov, kde každá zložka symbiózy, huba, či riasa a/alebo sinica majú zo spolužitia prospech.
Preto sa posledných tridsať rokov, z toho dvadsať rokov už ako profesionálny prírodovedec, venujem štúdiu vplyvu rozmanitých faktorov prostredia na ich život na našej planéte. Je nádhernou idealistickou predstavou, že vďaka tomuto spolužitiu dokážu lišajníky prežiť aj v extrémnom prostredí, napríklad v podmienkach vesmírneho priestoru, polárnych oblastí či púští, jednoducho na miestach, kde by jednotlivé organizmy, vytvárajúce symbiózu, prežiť nedokázali. No aj ony majú rodinné tajomstvá a niekedy sa nám botanikom zdá, že toto manželstvo je skôr manželstvom z rozumu a hubová zložka symbiózy má zo spolužitia väčšie výhody, takže fotosyntetizujúce zložky lišajníka, riasy a sinice sa môžu cítiť v spolužití s hubou tak trochu využívané. Vďaka svojej práci, ktorá je zameraná na štúdium fyziológie nižších rastlín, som sa dostal do viacerých vedeckých laboratórií v Európe a Severnej Amerike, kde som využíval najmä, pre mňa na Slovensku nedostupnú, prístrojovú infraštruktúru pre náš výskum a rozvíjal medzinárodnú vedeckú spoluprácu medzi univerzitami.
Takto som sa dostal aj do laboratórií Mendelovej univerzity a Masarykovej univerzity v Brne. Koncom minulého roku, v predvečer štátneho sviatku založenia Československa, som sa v Brne stretol s kolegami, ktorí na sezónu 2016/2017 pripravovali antarktickú expedíciu. Dozvedel som sa, že jedna pracovná skupina chce študovať vplyv UV žiarenia, dusíka a teploty na antarktické rastliny a plánuje zostaviť prvý zoznam výskytu nižších rastlín v severnej časti Rossovho ostrova. Pomyslel som si že je to pracovná pozícia ako ušitá na mieru pre mňa. Na otázku, či by som šiel, už len odpovedám s úsmevom, že sa to tak rýchlo asi nedá zariadiť a že neviem, ako by som si zorganizoval prácu na univerzite počas januára a februára. No už celú cestu vlakom domov na Slovensko som myslel len na antarktickú expedíciu. Ak sa to podarí zorganizovať, tak rád pôjdem!
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
prof. RNDr. Martin Bačkor, DrSc.
Katedra botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Foto autor