Stručná definícia zrkadla hovorí, že je to optická plocha odrážajúca väčšinu svetla, ktoré na ňu dopadá.
Prírodné zrkadlá poznali už ľudia v praveku, keď pozorovali odrazy okolitej prírody na vodnej hladine. Prvé zrkadlá súčasného typu tvorené sklenou doskou s nanesenou kovovou odrazovou vrstvou sa objavili približne pred 500 rokmi a ich éra trvá doteraz. Za hlavné nevýhody zrkadiel možno považovať to, že sú ľahko rozbitné a pomerne ťažké. Obe tieto nevýhody nemá unikátne zrkadlo, ktoré vyvinuli vedci Inštitútu Maxa Plancka pre kvantovú optiku sídliaceho v nemeckom Garchingu. Ide o zrkadlo, ktoré si získalo prívlastok najľahšie na svete. Je zatiaľ jediné, ktoré sa zaobíde bez skla aj kovovej vrstvičky a na úplné pochopenie jeho činnosti sú potrebné poznatky kvantovej fyziky.
Ide o dvojrozmernú mriežkovú sústavu identických atómov, ktorá je vytvorená prostredníctvom interferujúcich laserových lúčov. Sústava zložená z približne 200 atómov má priemer asi sedem mikrometrov (tisícin milimetra) a hrúbku niekoľko desiatok nanometrov (milióntin milimetra), čo je tisícnásobne menej, ako je hrúbka ľudského vlasu. Zrkadlo – či skôr zrkadielko – je teda také malé, že ho ľudským zrakom nevidno. Pozoruhodné však je, že dobre je vidieť svetlo, ktoré sa od neho odráža. Inovatívne superľahké zrkadlá sa nebudú dať nosiť vo vrecku alebo v kabelke – nevážia síce takmer nič, ale zariadenia potrebné na ich činnosti majú hmotnosť približne dve tony. Načo vlastne môže takéto zrkadlo slúžiť? Na vytvoreniu lepších kvantových pamätí alebo aj kvantovo zapínateľných optických zrkadiel. To povedie k pokroku v kvantovom spracovaní informácií, vysvetlil David Wei, jeden z autorov vedeckého článku o novom type zrkadla, publikovanom v prestížnom časopise Nature.
RM, foto Max Planck Institute of Quantum Optics