Jedným z dominantných prvkov kvalitnej nočnej oblohy je aj prítomnosť zodiakálneho svetla a s ním spojených javov.
Pri troche úsilia ho môžeme vskutku nádherne pozorovať aj z našich končín, najlepšie v obdobiach rovnodenností – teda na jar a na jeseň.
Zodiakálne svetlo a Mliečna cesta z Nízkych Tatier
Pohľad do minulosti
Vo vesmírnej mierke sme pri pozorovaní nočnej oblohy zvyknutí pozerať sa do hlbokej minulosti. Na to, aby sme dovideli tak ďaleko, nepotrebujeme dokonca ani ďalekohľad. Najvzdialenejší objekt, ktorý voľným okom môžeme pozorovať, je galaxia s katalógovým označením M31 nachádzajúca sa v súhvezdí Andromeda. Svetlo, ktoré k nám z nej na Zem práve dorazilo, sa na svoju púť vybralo pred 2,5 milióna rokmi. Jeho cesta merala presne 23 651 826 181 450 110 000 km. Okrem hviezd vzdialených niekoľko svetelných rokov pozorujeme na oblohe aj bližšie objekty. Napríklad aj v našej slnečnej sústave je rozhodne na čo sa pozerať. Planéty a ich mesiace, náš Mesiac, kométy či Slnko. Hoci ide o relatívne blízke objekty, ani tieto vzdialenosti nie sú úplne na dosah. Svetlo z nášho Slnka sa na Zem totiž nedostane hneď, ale vzdialenosť približne 150 miliónov kilometrov prekoná rýchlosťou svetla za 8 minút a 20 sekúnd. Z planéty Neptún k nám svetlo putuje približne 4,1 hodiny. To značí, že akýkoľvek pohľad na oblohu za hranice zemskej atmosféry – dennú či nočnú – je vlastne pohľadom do minulosti.
Zodiakálne svetlo, Mliečna cesta a protisvit, foto Petr Horálek
Prachový oblak
Okrem spomínaných planét, mesiacov, jednej zaujímavej hviezdy či komét sa naším planetárnym systémom pohybuje obrovské množstvo menších telies – asteroidov, meteoritov či malých zrniečok kozmického medziplanetárneho prachu. Vo vnútornej časti našej slnečnej sústavy (až za orbitou Zeme) sa nachádza veľké množstvo mikročiastočiek, ktoré dohromady nazývame medziplanetárny oblak prachu. S najväčšou pravdepodobnosťou za sebou zanechali tento materiál kométy Jupiterovej rodiny. Obežná dráha takýchto komét okolo Slnka trvá menej ako 20 rokov a ich afélium (najvzdialenejšia poloha od Slnka) sa nachádza približne na úrovni Jupiterovej orbity. Jedna z najznámejších komét pochádzajúcich z Jupiterovej rodiny je kométa 67P/Čurjumov-Gerasimenko, na ktorej pristála sonda Philae kozmického plavidla Rosetta spoločnosti ESA. Práve ona sa pričinila na oboznámení pôvodu čiastočiek medziplanetárneho oblaku. Keby sme tieto častice dokázali zmerať, ich rozmery by sa pohybovali v rozmedzí 10 až 300 mikrometrov. Častice s menším rozmerom na tomto mieste nezotrvajú v dôsledku pôsobenia slnečného žiarenia. Najväčšia hustota častíc medziplanetárneho oblaku je v úrovni ekliptiky – v pomyselnej rovine planetárnych orbít, kde sa v našej hviezdnej sústave nachádza vôbec najviac materiálu.
Text a foto Tomáš Slovinský,
riaditeľ OZ Astronómia pre všetkých