HIV je vírus, ktorý je zodpovedný za vznik závažného ochorenia známeho aj pod skratkou AIDS – tzv. syndrómu získanej imunitnej nedostatočnosti.
Ľudský organizmus sa dokáže proti rôznym mikróbom/patogénom brániť pomocou systému obranných mechanizmov, ktorý sa nazýva imunitný systém. Pozostáva z rôznych imunitných buniek, takých ako T-lymfocyty či B-lymfocyty, ktorých úlohou je rozoznávať a likvidovať cudzie či vlastné štruktúry, ktoré sa z rôznych príčin stali potenciálne škodlivými, napríklad bunky infikované baktériami či vírusmi a nádorové bunky. Lymfocyty vo vzájomnej súhre okamžite začínajú produkovať špeciálne protilátky, ktoré škodlivý patogén identifikujú a neutralizujú – zabránia jeho vstupu do buniek a ich prípadnému poškodeniu.
Strata imunity
Takýto scenár, žiaľ, nefunguje v prípade HIV infekcie. Hlavným dôvodom je skutočnosť, že HIV vírus napáda práve imunitné bunky – T-lymfocyty typu 4, ktorých úlohou je rozpoznať pôvodcu a miesto infekcie a sprostredkovať tieto informácie imunitnému systému. No vírus HIV práve tieto bunky, ktoré sa podieľajú na koordinácii imunitného systému, využije na tvorbu nových HIV vírusov a bunky zneškodní. Výsledkom je rastúce množstvo HIV vírusu a postupne sa znižujúci počet lymfocytov typu 4. Ľudský organizmus stráca svoju prirodzenú obranyschopnosť, t. j. získava imunitnú nedostatočnosť, pretože telo síce má protilátky, ale nevie, ktoré a kam poslať. Ľudský organizmus napadnutý HIV vírusom sa tak nedokáže dostatočne brániť proti rôznym aj menej závažným infekciám, ktorým v konečnom dôsledku podlieha.
Naučiť organizmus brániť sa
AIDS je možné liečiť, nie však vyliečiť. Na liečbu máme v súčasnosti k dispozícii antiretrovirálne lieky – sú to látky, ktoré dokážu znížiť množstvo HIV vírusu v tele a tým predĺžiť, resp. skvalitniť život HIV infikovaných pacientov. Problematickým však zostáva neschopnosť úplného odstránenia HIV z organizmu a to aj napriek dlhodobému charakteru liečby. Opätovne sa tak otvára otázka vývoja HIV očkovacej látky, ktorú zatiaľ nemáme k dispozícii.
Princípom akejkoľvek očkovacej látky je naučiť náš organizmus, aby dokázal v prípade reálneho ohrozenia náležite reagovať a brániť sa. Očkovaním si vlastne chceme vybudovať imunitnú pamäť. Preto je možné ako hlavnú zložku očkovacích látok vakcín použiť napríklad celý živý, no oslabený, resp. inaktivovaný mikroorganizmus, prípadne len niektorú z jeho bielkovinových alebo polysacharidových štruktúr, na základe ktorých potom začne organizmus produkovať protilátky proti zložkám, ktoré sú súčasťou vírusu, a tým ho zviditeľní pre imunitný systém.
Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 1/2017.Časopis Quark si môžete objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk
Zuzana Garaiová, PhD, FMFI UK BA
doc. Iveta Waczulikova, FMFI UK BA
prof. Tibor Hianik, FMFI UK BA
Kresby Zuzana Garaiová