Zmeny v pravidlách športových disciplín alebo v materiáloch, z ktorých sa vyrábajú nástroje a pomôcky, sa dejú neustále. Nie vždy za nimi musia stáť nejaké nové objavy a vynálezy. Potrebu zmeny môžu vyvolať aj zlepšujúci sa alebo príliš experimentujúci atléti.
Keď v júli 1984 na Olympijskom dni atletiky v Berlíne hodil vtedajší reprezentant NDR Uwe Hohn oštepom do vzdialenosti 104,8 metra, vytvoril večný svetový rekord, ktorý zrejme nebude nikdy prekonaný. Aspoň nie s oštepom, aký sa používa v súčasnosti. Nijaký atlét už tak ďaleko nehodí, pretože krátko po Hohnovom hode sa náradie zmenilo.
Rekord, ktorý sa neráta
Hoci rekordný hod nebol jediným dôvodom zmeny, pretože tá sa navrhovala už o čosi skôr, prispel k jej urýchleniu. Oštep z Hohnovej ruky totiž dopadol už takmer mimo dopadového sektora medzi usporiadateľov a novinárov a to isté hrozilo na ostatných bežných štadiónoch. Ďalším dôvodom na zmenu bola podľa stránky novodobých olympijských hier Olympics snaha docieliť, aby hliníkové oštepy pri dopade dopadali na hrot, nie naplocho, ako sa to často dialo a znepríjemňovalo život pretekárom aj rozhodcom, ktorí museli posudzovať, či bol hod platný.
V roku 1986 teda vstúpila do platnosti konštrukčná zmena: ťažisko oštepu bolo posunuté o štyri centimetre dopredu. Oštepy začali padať do vzdialeností približne o 10 % kratších, pretože predná časť klesala pri lete skôr a strmšie. V roku 1999 sa oštep podobne upravil aj v ženských súťažiach. Samotný rekordér U. Hohn už nikdy tak ďaleko nehodil – zostal tak jediným atlétom (v súčasnosti trénuje iných oštepárov), ktorý o sebe môže povedať, že na oficiálnych pretekoch prekonal 100 metrov. Smutnejšie pre neho je, že jeho výkon sa po zmene oštepu prestal rátať. V súčasnosti platí svetový rekord 98,48 metra, ktorý v roku 1996 dosiahol český pretekár Jan Železný. Ženský rekord 72,28 metra drží Železného krajanka Barbora Špotáková.
Prastarý šport
Hod oštepom sa vyvinul zo starej techniky lovu a boja. Pri oboch bolo dôležité, aby vrhač dokázal zbraň hodiť na korisť či na nepriateľa z diaľky. Vzdialenosť mu umožňovala nepozorovane sa priblížiť a rýchlo zmiznúť, keby sa niečo zvrtlo. Už v roku 708 pred n. l. sa hod oštepom stal jednou z disciplín prvého päťboja v starogréckej Olympii (ďalšími boli beh, hod diskom, skok do diaľky a zápasenie) a súčasťou klasických antických olympiád bol až do ich konca v roku 394. Oštep sa nadlho vrátil do sféry vojenstva, až kým ho na konci 18. storočia ako športové náradie nevzkriesili Škandinávci. Fíni a Švédi súťažili v dvoch rôznych disciplínach – v hode na cieľ a do diaľky. Postupne sa populárnejším stal hod do diaľky. Možno trochu prekvapivo, na olympijskú scénu sa vrátil až na tretích novodobých hrách v roku 1908 v Londýne. Celkom neprekvapivo, oštepu vtedy dominoval Švéd Eric Lemming, ktorý dosiahol nový olympijský a svetový rekord v dĺžke 54,482 metra.
Prvé olympijské oštepy zo starovekej Olympie boli vyrobené z olivového dreva. Atléti nástroj pred hodom omotali koženým pásom, ktorý sa počas hodu odmotával a dával oštepu rotáciu zaručujúcu rovnejší a dlhší let. Olivové drevo neskôr nahradilo orechové drevo, oštepy sa predĺžili a váha približne 400 gramov sa zdvojnásobila na 800 gramov. V časoch Erica Lemminga na drevený oštep pribudol oceľový hrot, ktorý ho pomáhal vyvážiť, aby sa pri dopade zabodol do zeme. V roku 1950 bol po prvýkrát predstavený aerodynamický hliníkový oštep, ktorý bol dutý a ľahší, jeho nevýhodou bol však ľahký hrot, v dôsledku ktorého dopadal naplocho. Tento typ sa udržal až do rekordného výkonu U. Hohna v roku 1984.
V čase návratu hodu oštepom na olympiádu v Londýne v roku 1908 sa v rámci voľného štýlu ešte oštep mohol držať kdekoľvek namiesto uchopenia v strede. Pri štandardnom hode, ktorý je v platnosti v súčasnosti, sa však používa iba stredový úchop. Oštepy majú v strede textilné vinutie, ktoré k hrúbke oštepu v tomto mieste (25 až 30 mm) nesmie pridať viac ako 8 mm.
R