Už 50 miliónov rokov mravce rodu Atta strihajú listy stromov a odnášajú si ich do mravenísk, kde na nich pestujú huby. Na listoch nosia aj menšie mravce, ktoré majú dôležitú úlohu – ochraňovať svojich nosičov pred parazitmi.
V Južnej a Strednej Amerike, v Mexiku a v najjužnejších častiach USA žijú pozoruhodné mravce. Dva rody mravcov z tejto oblasti (rod Acromyrmex zahŕňa 31 druhov a rod Atta 16 druhov) tvoria užšiu skupinu listorezných mravcov, ktoré sa živia pestovaním húb. Na pestovanie húb využívajú čerstvý rastlinný materiál – listy stromov a tráv i lupienky kvetov. Zástupcovia oboch rodov sa dosť podobajú, odlíšiť ich možno podľa počtu tŕňov na tele – Acromyrmex má štyri páry a Atta tri páry tŕňov. Inou zaujímavou skupinou sú mravce s vôňou citrónu.
Výber rastlinných obetí
Listorezné mravce si stavajú rozsiahle podzemné hniezda – až do hĺbky siedmich metrov – s množstvom komôrok, do ktorých robotnice prinášajú nastrihané kúsky listov alebo lupienkov kvetov. Odhaduje sa, že využívajú 75 % zo všetkých druhov rastlín známych z Južnej Ameriky a rozložia približne 20 % listovej produkcie juhoamerických pralesov. Podľa čoho si vyberajú obete svojich skazonosných lúpežných výprav, nie je celkom jasné. Vo svojom okolí si obvykle vyhliadnu jednu konkrétnu rastlinu – obeť, ktorú pomerne rýchlo dokážu zbaviť listov. Preto môžeme v juhoamerických pralesoch pozorovať desiatky či stovky metrov dlhé cestičky mravcov, po ktorých putuje nekonečný prúd státisícov robotníc (mravenisko môže tvoriť až osem miliónov mravcov).
Kasty a rozdelenie práce
Aktivita mravcov sa v priebehu dňa mení. Doobeda sme pozorovali úzku vyšliapanú a vyčistenú mravčiu cestičku s množstvom mravcov, ale bez jediného nosiča, ktorý by niesol list. V poobedných hodinách bola tá istá cestička zelená od množstva prenášaných listov. Listorezné mravce sú výrazne polymorfné. To znamená, že majú rôznu veľkosť i rôzne tvarové variácie v rámci jedného druhu. Pri druhoch rodu Atta rozlišujeme 6 kást a v rode Acromyrmex 4 kasty robotníc: najmenšia (minims), malá (minors), stredná (mediae) a veľká (majors – vojaci). Zástupcovia strednej kasty majú na starosti rezanie listov a ich doručenie do mraveniska. Ochranu ciest pred nepriateľmi, aj ochranu mraveniska má na starosti telesne najväčšia kasta robotníc – vojaci. Na všetkých odrezkoch listov sa po ceste do mraveniska nesú jeden alebo dva malé mravčeky z najmenšej kasty. Nie sú to však žiadni príživníci, čo sa zadarmo nosia. Majú dôležitú funkciu. Parazitické muchy z čeľade Phoridae sa snažia naklásť svoje vajíčka do mravcov nesúcich listy, keďže tie sa nemôžu brániť. Úlohou drobných mravčekov je chrániť svojho nosiča pred útokmi týchto nepriateľov. Zároveň počas cesty zbavujú odrezky listov cudzorodých nežiaducich častí, a tak ich pred vnesením do mraveniska dekontaminujú.
Pestovanie húb
Malá kasta robotníc sa dostáva k svojej práci po vnesení listov do mraveniska. Najprv zoškrabú voskovú vrstvu z listov a potom ich hryzadlami rozhryzú na drobné kúsočky. Takto vzniknutú kašu obohatia výlučkami zo zadného čreva, ktoré obsahujú zmes enzýmov pomáhajúcich pri rozklade listovej hmoty. Hmotu uložia do jednej z podzemných komôr, slúžiacich ako záhradky. Neskôr do nej pridajú spóry húb. Rôzne druhy listorezných mravcov používajú rôzne druhy húb, ale vždy sú to huby z rodu Leucocoprinus. Tento mutualizmus (spôsob spolužitia dvoch rozličných druhov organizmov, ktoré od seba závisia a majú zo spolužitia osoh) medzi mravcami a hubami sa vyvinul už pred 50 miliónmi rokov a predpokladá sa, že posledných 25 miliónov rokov mravce bez prerušenia kultivujú tú istú líniu húb.
Zodpovedná kráľovná
Budúca kráľovná si už počas svadobného letu z materského mraveniska odnáša v ústnej dutine kúsky hýf húb (hubových vláken, tvoriacich podhubie i plodnicu) ako svoje veno. Využije ich pri založení nového mraveniska. Huba čoskoro prerastie pripravený rastlinný substrát. Mravce obhrýzajú hýfy a živia sa nimi. Vyčerpaný substrát prenášajú do odpadových komôr oddelených od záhradiek. Aby zabránili kontaminácii substrátu nechcenými hubami, pravidelne ho kontrolujú a čistia. Dokonca v mravenisku existujú aj jedince, ktorých telo pokrýva striebristý povlak aktinobaktérií z rodu Pseudonocardia. Aktinobaktérie sú bežné pôdne organizmy, vytvárajúce vláknité kolónie, vďaka ktorým vyzerá mravčí zdravotnícky personál ako postriebrený. Baktérie produkujú antibiotiká, spoľahlivo brániace rozvoju nežiaducich húb a mikroorganizmov v mravenisku.
Čertove záhradky
Pri potulkách takmer nepriechodnými hustými amazonskými pralesmi v ekvádorskom regióne Oriente sme občas narazili na voľné priestranstvo bez podrastu, no s jedným či viacerými stromami rovnakého druhu uprostred neho. Neboli tu suché kmene, pne či konáre, aké môžeme vidieť na svetlinách vzniknutých pádom odumretých stromov. Takéto miesta v pralese sú označované ako čertove záhradky (Devil’s gardens). Ich vznik majú na svedomí mravce druhu Myrmelachista schumanni označované aj ako citrónové mravce. Vyznačujú sa iným nezvyčajným správaním. Tieto veľmi drobné mravčeky vďačia za svoje ľudové pomenovanie silnému citrónovému zápachu. Kto nájde odvahu a mravčeky ochutná, zistí, že aj chuťou pripomínajú citrón. Vytvárajú hniezda v prirodzených dutých zdureninách myrmekofilného (mravcomilného) stromu Duroia hirsuta. Duroia vylučuje cez korene do okolia silné inhibítory (látky, ktoré zabraňujú ďalšiemu rastu rastlín) – plumericín a duroín. Takéto pôsobenie, keď jeden organizmus chemicky ovplyvňuje rast iného, nazývame alelopatia. Účinne jej v tom pomáhajú aj mravce. Aktívne ničia všetky rastliny vyrastajúce v okolí nimi chránených stromov tak, že do ich listov a tkanív vstrekujú kyselinu mravčiu. Zasiahnuté rastliny čoskoro odumierajú a priestor sa uvoľní. Vtedy mravce aj aktívne rozširujú semená ochraňovaných stromov. Tiež napádajú a ničia bylinožravých škodcov ohrozujúcich ich chránencov. Je zaujímavé, že svojou činnosťou súperia s listoreznými mravcami a dokážu svoje stromy ochrániť aj pred nimi.
Pri tomto vzťahu poskytuje strom mravcom ochranu, priestory na stavbu hniezda a tiež potravu – mravce sa živia časťami stromu, mimokvetným nektárom a parazitmi – červcami, žijúcimi na strome. Čertove záhrady môžu dosahovať značné rozmery – aj niekoľko stoviek štvorcových metrov – a najstaršie známe sú až 800 rokov staré.
Druh stromu Duroia hirsuta je nízky, len tri až štyri metre vysoký strom, ktorý pôvodne opísali v roku 1841 nemeckí botanici Poepping a Endlicher pod menom Amaioua hirsuta. Do súčasného rodu Duroia ho v roku 1888 preradil nemecký botanik Karl Moritz Schumann. Na jeho počesť pomenovali aj mravca, ktorý sa na rozširovaní týchto stromov v pralese výrazne podieľa, Myrmelachista schumanni. Opísal ho v roku 1890 taliansky entomológ Carlo Emery.
RNDr. Ľubomír Vidlička, CSc.
Ústav zoológie SAV, Bratislava
Foto z Národného parku Yasuni v Ekvádore autor