- Časopis Quark - https://www.quark.sk -

Odpozerané z prírody

Objav alebo vynález môže byť nečakaný. Niekedy sa udeje na začiatku bádania, inokedy pri pokusoch, občas aj po nich. Za mnohými objavmi či vynálezmi neraz stojí to, čo nazývame náhoda.

Aj keď sa niektoré objavy a vynálezy javia na prvý pohľad ako dielo náhody, respektíve náhoda prispela k ich objavu, nie vždy to je naozaj tak. Prírodné zákony a súvislosti tu boli, sú a budú aj pred ich objavom a definovaním. No platí, že len bystrý a pripravený človek ich vie, neraz aj vďaka náhode, odkryť či odpozorované zadefinovať. A práve v tomto zmysle šťastie žičí pripraveným.

V starovekom Egypte bolo mydlo bežnou súčasťou života, foto Indigo

Túžba po čistote

Ľudia už v dávnych dobách mnohé veci odpozorovali z prírody. Vnímavá ľudská myseľ prispela k mnohým objavom, napríklad aj mydla.

Mydlo je, zjednodušene povedané, látka, ktorá v roztoku s vodou znižuje povrchové napätie a pomáha uvoľňovať a odstraňovať nečistoty. A tie od nepamäti ľuďom prekážali. Potreba niečoho, čo by pomáhalo odstraňovať špinu, mastnotu, zvyšky jedla, živice, telesné nečistoty a podobne, vždy patrila k ľudskej skúsenosti. Skôr ako sa mydlo začalo cielene vyrábať, saponínové látky sa lúhovali z rastlín ako yuka, mydlica alebo praslička. Prvá písomná zmienka o mydle sa našla na sumerských hlinených tabuľkách z obdobia 2 500 rokov pred naším letopočtom. Tabuľky hovoria o použití mydla pri praní vlny. Ďalšia sumerská tabuľka hovorí o výrobe mydla z vody, lúhu a oleja čínskeho škoricovníka.

Nevedno, ako presne došlo k namiešaniu tej pravej čistiacej substancie, dá sa však predpokladať, že za prvým mydlom stojí všímanie si dejov v prírode. Existuje totiž staroveká rímska legenda o tom, ako dostalo mydlo svoje latinské meno: Z vrchu Sapo, kde sa zvykli robiť zápalné zvieracie obety, vraj dážď zmýval zmes roztopeného živočíšneho tuku a popola do rieky Tiber. Tam ľudia zistili, že mydlovitá látka je veľmi účinná pri praní šiat a umývaní tela.

Padajúce jablko 

F = G . m1 . m2/r2. Za týmto slávnym vzorcom, nazývaným aj gravitačný zákon, stoja dve náhody, ktoré sa udiali v roku 1666. Prvá sa udiala na Trinity College v Cambridgei, keď musel Isaac Newton (1643 – 1727) kvôli morovej epidémii prerušiť štúdiá. Vrátil sa do rodnej dediny Woolsthorpe-by-Colsterworth a tu premýšľal nad svojimi budúcimi objavmi. O tajomnom svete prírody mladý Newton rád premýšľal na prechádzkach v záhrade.

Schéma dvoch navzájom sa priťahujúcich telies

A tu aj prišiel na koreň gravitačnému zákonu. Ako sa to udialo, máme z prvej ruky – Newtonov priateľ a autor vedcovho životopisu William Stukeley zaznamenal: Po obede sme sa ja a on (Newton) rozhodli, že v príjemnom počasí si v tieni jabloní vychutnáme čaj. Počas rozhovoru mi prezradil, že v podobnej chvíli, ako je táto, mu prvý raz zišla na um idea gravitácie. Udialo sa tak vtedy, keď premýšľajúc zazrel padajúce jablko. V duchu sa spýtal, prečo jablko padá vždy kolmo na zem, prečo nepadá hore alebo do boku, ale vždy do stredu Zeme? Dôvodom musí byť, že Zem ho priťahuje. Musí existovať sila, ktorá priťahuje hmotu. A najväčšmi musí pôsobiť v strede Zeme, a nie niekde inde. Preto jablko padá kolmo, presne do stredu. Jablko priťahuje Zem, no zároveň Zem priťahuje jablko.

Isaac Newton sa vďaka formulovaniu pohybových zákonov, výskumov svetla a položeniu základov diferenciálnych a integrálnych výpočtov považuje za otca modernej fyziky. Bez pozorného všímania si prírody a pripravenej mysle by to však nedosiahol.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 2/2017. Časopis Quark si môžete objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk

R

Komentáre