Vo svete rastlín nie sú ničím výnimočným parazitické druhy, ktoré čerpajú živiny z hostiteľských rastlín. Nájdeme ich v exotických krajinách, ale aj v európskej prírode.
Na rozdiel od našich nenápadných druhov sa v tropických lesoch juhovýchodnej Ázie vyvinuli doslova parazitické monštrá s najväčšími kvetmi v celej rastlinnej ríši. Raflézie aj dvesto rokov od ich objavenia bielymi kolonizátormi neprestali lákať do týchto končín botanikov aj laickú verejnosť.
Život v spojení
Rod raflézia (Rafflesia) z čeľade rafléziovité (Rafflesiaceae) zahŕňa minimálne 16 druhov (podľa niektorých autorov až okolo 30). Rod bol pomenovaný po sirovi Thomasovi Stamfordovi Rafflesovi. K obrovským kvetom, ktoré udivili celý svet, ho v roku 1818 priviedli domorodci. Nebolo to však na Malajskom polostrove, kde tento Brit založil Singapur, ale na Sumatre. V tom čase bol Raffles guvernérom krátko existujúcej britskej kolónie na tomto ostrove. Raflézia Arnoldova (Rafflesia arnoldii), ktorá dostala druhové meno po botanikovi Josephovi Arnoldovi, nerastie v pralesoch pevninskej časti juhovýchodnej Ázie, ale len na priľahlých indonézskych ostrovoch Borneo a Sumatra. Treba však podotknúť, že na Jáve podobné parazitické raflézie pozoroval Luis Deschamps už koncom 18. storočia (1791 – 1794).
Podobne ako väčšina raflézií aj raflézia Arnoldova parazituje na koreňoch a spodnej časti stoniek niektorých drevnatejúcich lián z rodu Tetrastigma (napr. T. rafflesiae) z čeľade viničovité. Rastliny parazitického rodu Rafflesia sú tak veľmi špecializované, že nemajú korene, stonky a listy. Žijú v povrchových pletivách hostiteľa (endoparazity), s ktorým sú spojené spleťou vláken koreňového pôvodu pripomínajúcou mycélium húb. Bez ohľadu na to, či prenikli do koreňov alebo do nadzemných častí lián, neobsahujú chlorofyl. Toto zelené asimilačné farbivo by im bolo pod kôrou hostiteľa zbytočné. Keďže tieto rastliny nie sú schopné fotosyntézy, čerpajú z hostiteľa nielen vodu a minerálne látky, ale aj všetky potrebné živiny. Ide teda o úplné parazity. Ako ukázali posledné výskumy, niektoré druhy raflézií, najmä R. cantleyi, nekradnú svojim dobrodincom len asimiláty, ale dokonca aj gény. Vedci predpokladajú, že sa parazit snaží zabudovaním cudzích génov do svojho genómu zamaskovať vlastnú identitu, a tak preľstiť hostiteľa, ktorý ho považuje za súčasť svojho organizmu. Ten potom nemá potrebu brániť sa proti napadnutiu parazitickým votrelcom.
Farebné giganty
Keďže pohlavné rozmnožovanie je nevyhnutným predpokladom udržania genetickej variability pri väčšine rastlín a živočíchov, ani parazitické raflézie sa bez neho nezaobídu. Do rozmnožovania sa však títo tajnostkári priveľmi nehrnú, preto ich kvety nachádzame len vzácne.
Kvôli svojim gigantickým rozmerom predstavujú kvety veľké lákadlo pre mnohých turistov navštevujúcich krajiny juhovýchodnej Ázie. Nemusí ísť vždy len o najpopulárnejšiu rafléziu Arnoldovu, ktorej najväčšie kvety majú priemer až 1,5 m a vážia približne 10 kg. Do 90 cm v priemere majú po rozvinutí aj kvety niektorých ďalších druhov, napríklad R. keithii a R. pricei z Bornea. Ich okvetné lupene sú pokryté nepravidelnými bielymi bradavicami. Medzi drobčekov nepatrí ani R. micropylora – endemit ostrova Sumatra. Kvet jeho najväčšieho exempláru vážil 16,3 kg.
Pri návšteve ostrova Phuket v Thajsku som mal príležitosť vidieť ich sesternicu, rafléziu Kerriho (R. kerrii). Priemer jej kvetov sa pohybuje od 50 do 90 cm. Svojou biológiou sa nelíši od ostatných zástupcov rodu, rozšírená je v južnej časti Malajského polostrova, kde parazituje na lianách Tetrastigma leucostaphylum, T. papillosum a T. quadrangulum. Na lokalite v blízkosti Národného parku Khao Sok, kam nás zaviedli miestni znalci, sme zaregistrovali predovšetkým väčší počet kvetných pukov tohto parazita. Všetky boli na zemi, teda možno predpokladať, že vyrástli z koreňov, resp. zemou pokrytých výhonkov hostiteľskej rastliny. Veľmi pripomínali malé hlávky červenej kapusty. Tmavý lupeňovitý obal sa z ich povrchu pri raste odlupuje a pod ním sa objavuje ružovkastohnedé lesklé pletivo okvetných lístkov. Kým pupeň vyrastie do správnej veľkosti a kvet sa otvorí, ubehne obyčajne veľa týždňov. Niektorí znalci týchto rastlín tvrdia, že často aj dve tretiny pupeňov zhnijú, resp. ich zničia hmyzie parazity a živočíchy obývajúce pralesný podrast.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky