Je ťažké predstaviť si tínedžera, ako si na všetko pýta schválenie od mamy. V rodinách pestrofarebného spevavca zebričky austrálskej je to však úplne normálne.
Nová štúdia ukazuje, že samčeky zebričky austrálskej (Taeniopygia guttata) sa lepšie naučia melódiu ich otca, ak sa matka nafúkne, čím signalizuje svoj súhlas. Toto je po prvý raz, čo sa ukázalo, že spevavce, o ktorých si vedci mysleli, že sú len akési pamäťové stroje, používajú na učenie sa spoločenské podnety. To ich zaraďuje do elitného klubu, ktorý zahŕňa vtáky z čeľade trupiálovité (Icteridae), kosmáčov a ľudí.
Spoločenské podnety
Zistenia vedcov naznačujú, že iné spevavce by sa tiež mohli učiť melódie týmto spôsobom a zebričky austrálske sú lepšími modelmi na študovanie vývoja jazyka, než sme si mysleli. Predtým vedci vedeli len to, že samičky vždy zohrávajú nejakú úlohu v učení sa piesní svojho potomstva, pretože napríklad samce vychované samicami, ktoré mali problémy so sluchom, sa nenaučili správne piesne. Samice zebričky austrálskej hrajú významnú úlohu v učení sa samčekov, v niektorých ohľadoch dokonca konkurujú úlohe samčích tútorov, tvrdí vtáčí ekológ na Texaskej univerzite v Brownsville Karl Berg. Výskumníci už dlhšie vedeli, že samice zanášača čierneho (Molothrus ater) robia rýchle rozmachy krídlami zo strany na stranu, aby schválili piesne mladých samcov. Väčšina vedcov označila spoločenské podnety vtákov rodu Molothrus za izolovanú zvláštnosť, pretože sú parazitné – kladú vajcia do cudzích hniezd a prenechávajú starostlivosť o mláďatá majiteľom hniezd. No podobnosť rodu Molothrus a zebričiek austrálskych – obe sú vysoko spoločenské a používajú svoje piesne skôr na prilákanie samíc než na nárokovanie si teritória – vyvolala vo vývojových psychobiológoch Samanthe Carouso-Peckovej a Michaelovi Goldsteinovi z Cornellovej univerzity zvedavosť. Rozhodli sa zistiť, či samičky zebričiek taktiež používajú spoločenské podnety, aby pomohli mladým samcom naučiť sa tie najlepšie piesne na prilákanie samíc.
Odsúhlasené piesne
Bežnej zebričke austrálskej trvá 55 dní naučiť sa otcovu rytmickú pípavú melódiu. S. Carouso-Pecková a M. Goldstein vybrali deväť párov bratov zebričky austrálskej, ktoré boli vychovávané rodičmi, až kým nemali 35 dní a práve sa začali učiť otcove piesne. Jednu hodinu denne počas 25 dní spieval každý z bratov sám v zvukovej komore vybavenej kamerou a monitorom. Vždy keď jeden z nich spieval, vedci prehrávali video dospelej samici zebričky, ktorá našuchorila perie a hýbala hornou časťou tela rýchlo zo strany na stranu. Takéto nafúknutia signalizovali, že sa samičke samcova melódia páčila. Odsúhlasenú pieseň vzápätí vedci prehrali ako video aj druhému bratovi. Keď boli vtáky po 90 dňoch pohlavne zrelé, vedci porovnali piesne mladých samcov s tými, ktoré spievali ich otcovia. Vtáky, ktoré dostali spätnú väzbu samíc ako odpoveď na ich spev, boli v melódii podstatne presnejšie než ich vrstovníci, ktorí spätnú väzbu nemali, pričom osem z deviatich melódií bolo akusticky veľmi podobných tým piesňam, ktoré spievali ich otcovia. Ukázali sme, že mladý samec zebričky austrálskej sa svoje piesne neučí prostredníctvom špeciálnej imitačnej schopnosti vo svojom mozgu, ale vďaka svojej mame, pre ktorú sú piesne jeho otca príťažlivé, hovorí Michael Goldstein. Takéto aktívne učenie sa veľmi podobá tomu, ako sa ľudské bábätká učia reč. Pre mladého samca zebričky však mamino schválenie znamená, že pravdepodobne bude úspešný vo svojej hlavnej práci v živote – prilákať samičku a spáriť sa.
BP
Foto Pixabay
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.