Ľudský hlas, ktorý sa po prvýkrát zreteľne a na veľkú vzdialenosť ozval na rádiových vlnách na začiatku 20. storočia v USA, patril rodákovi z Tajova Jozefovi Murgašovi. Začiatok nového informačného veku takto nevdojak ohlásil práve on.
Skutočnosť, že priekopník bezdrôtového prenosu J. Murgaš sa nedočkal komerčného úspechu a dlho trvalo, kým ho uznali aj jeho vlastní doma na Slovensku, nie je podstatná. I keď vynálezcovia dokážu byť súťaživí ako vrcholoví športovci, v tomto prípade našťastie platí, že úžitok z talentu a práce jednotlivca majú všetci.
Laboratórium na fare
Diaľková komunikácia na pevnine prebiehala ešte na začiatku 20. storočia výlučne cez drôty. Zatiaľ čo Guglielmo Marconi (1874 – 1937) už v roku 1901 úspešne vysielal morzeovku ponad Atlantik, nad pevninou sa dlho nedarilo prekonať ani len vzdialenosť jedného kilometra. Uzemnená vertikálna anténa umožnila vysielanie poza kopce, problémom však zostával spôsob tvorenia signálu, ktorý všemožné poruchy skresľovali až do nezrozumiteľnosti.
Oblasť elektrických zázrakov sa práve otvorila a je ťažké predpovedať, aké veľké veci nás čakajú, napísal v jednom zo svojich článkov pre americké odborné časopisy katolícky kňaz Jozef Murgaš (1864 – 1929) krátko po svojom príchode do USA v roku 1896. Farár, ktorý okrem techniky a prírodných vied študoval napríklad aj maľbu, si v suteréne svojej fary v pennsylvánskom baníckom mestečku Wilkes-Barre zriadil vlastné laboratórium. Zariadenie si vyrábal väčšinou sám, pričom prostriedky zháňal okrem iného aj predajom obrazov. Oblasť zázrakov bola otvorená: už po niekoľkých rokoch prišiel so svojou tónovou metódou, ktorou vstúpil do dejín modernej rádiovej komunikácie.
Tónová metóda
Vysielanie Morseovho kódu si z dôvodu zrozumiteľnosti žiada čas: dlhé čiarky musia byť zreteľne oddelené od krátkych bodiek a slová musia byť oddelené ďalšími pauzami. Murgaš navrhol namiesto prerušovania signálu (bodky, čiarky) použiť dva navzájom odlíšiteľné tóny. Tie mohli byť rovnako dlhé a bez páuz, čo výrazne zrýchlilo prenos informácií. Signál do tónov moduloval pomocou oscilátora s dvomi prerušovačmi na indukčnej cievke.
Keď 23. novembra 1905 pomocou dvojice 60-metrových antén verejne preniesol jednoduchú správu z Willkes-Barre do 30 km vzdialeného mestečka Scranton, odborníci mu predpovedali komerčný úspech. Lenže americká vláda medzitým uzavrela zmluvu s G. Marconim na využívanie jeho zvukovej metódy. Tá nápadne pripomínala tú Murgašovu a očividne bola inšpirovaná predchádzajúcou návštevou Marconiho u Murgaša vo Willkes-Barre…
Mimochodom, uviedol to sám Marconi, keď ho kvôli autorstvu v roku 1916 žaloval ďalší z priekopníkov rádia Reginald Fessenden. Marconi pred súdom v New Yorku vyhlásil, že ak je niekto vynálezcom metódy modulácie signálu, z ktorej všetci vychádzajú, mal by to byť skôr Murgaš a súd mu dal po preštudovaní dokumentácie za pravdu.
O sto rokov neskôr
V čase, keď medzi mestečkom Willkes-Barre a Scrantonom prebiehal prvý verejný bezdrôtový prenos Morseovho kódu, odohralo sa ešte čosi nemenej dôležité. Tónovou metódou sa dal totiž vytvárať neobmedzený počet tónov a Murgaš si uvedomil, že takýto signál dokáže nielen prekonávať atmosférické poruchy, ale bolo by ho možné modulovať tak, aby prenášal hlas. Podľa svedectva jeho asistenta Johna Stegnera sa tak jednej noci v roku 1905 po prvýkrát na vlnách niesol ľudský – Murgašov – hlas. Na rozdiel od pokusov iných vynálezcov sa ozval zreteľne a zrozumiteľne aj napriek tomu, že nad mestom bola práve búrka, a navyše sa niesol na dovtedy nevídanú vzdialenosť.
Prvý prenos hlasu v dejinách podľa J. Stegnera znel: Počujete ma? Počujete ma? Počuje ma niekto? Murgaš nielen ohlásil novú éru. Jeho slová by mohli slúžiť aj ako metafora súčasnosti, no o sto rokov neskôr: éter je plný hlasov, otázkou skôr je, či im ešte niekto načúva.
R