Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia vznikali nielen v slovenskej, ale aj v českej tlači polemické diskusie o používaní názvu Česko, pričom viacerí autori článkov odmietali túto podobu názvu s odôvodnením, že nie je gramaticky správna, že nemá oporu v používaní nielen v slovenskom, ale ani v českom prostredí. Skutočnosť je však iná.
Názov Česko je jazykovo správny, je utvorený v zhode so slovotvornými pravidlami platnými pri tvorení jednoslovných názvov krajín a štátov v slovenčine, čo možno ilustrovať nielen názvom Slovensko, ale aj názvami, ako sú Francúzsko, Chorvátsko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Rusko, Slovinsko, Srbsko, Španielsko, Taliansko atď. Názvy tohto typu sú utvorené príponou -sko spravidla od obyvateľských mien (porov. Francúz – Francúzsko, Chorvát – Chorvátsko, Maďar – Maďarsko, Rus – Rusko, Srb – Srbsko, Španiel – Španielsko, Talian – Taliansko, ale niekedy korešpondujú s príslušnými prídavnými menami, ako je to napr. v prípadoch rakúsky – Rakúsko, slovenský – Slovensko. Podobne je to aj pri názve Česko, t. j. Čech – český – Česko). Podobný stav pri tvorení jednoslovných názvov krajín a štátov, ako je v slovenčine, je aj v češtine. Viacerí českí jazykovedci konštatovali, že proti názvu Česko nemôžu byť námietky z hľadiska jazykovej správnosti, pričom najstarší doklad v lexikálnom archíve Ústavu pro jazyk český AV ČR na názov Česko je z r. 1777.
Ani námietky, že sa názov Česko v minulosti na Slovensku nepoužíval, neobstoja, o čom sa možno presvedčiť nielen v slovníkových prácach, ale aj v dobových novinách a časopisoch už zo štúrovských čias, t. j. z polovice 19. storočia, napr. v Jančovičovom Novom maďarsko-slovenskom a slovensko-maďarskom slovníku z r. 1848 či v Slovenských národných novinách z r. 1845 – 1848, a pravdaže aj v tlači z neskoršieho obdobia.
Názov Čechy je utvorený podľa staršieho, dnes už neživého modelu tvorenia názvov krajín. Napríklad A. Bernolák vo svojom šesťzväzkovom slovensko-česko-latinsko-nemecko-uhorskom (t. j. maďarskom) slovníku z r. 1825 – 1827 uvádza názvy krajín Babori (= Bavorsko), Čechi, Ňemci, Prusi, Rakúsi, Sasi, Uhri, Vlachi (= Taliansko), ktoré sú z hľadiska súčasného chápania pomnožné podstatné mená zakončené na -y (pravda, v bernolákovčine písané s mäkkým -i, lebo A. Bernolák nemal vo svojom pravopisnom systéme y). Neskôr sa používali najmä názvy Čechy, Rakúsy, Uhry, Vlachy a z nich sa do dnešných dní ako živý zachoval iba názov Čechy, ostatné tri sa hodnotia ako zastarané.
Pod názvom Čechy sa v minulosti chápalo územie obývané Čechmi, od vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov v r. 1918 sa pod ním často chápalo aj územie českej časti spoločného štátu. Možno teda konštatovať, že sa názov vlastne používal v dvoch významoch podobne, ako to bolo aj s názvom Česko. V súčasnosti nastáva istá delimitácia pri používaní názvov Čechy a Česko, a to v tom, že názov Čechy sa používa na označenie historického územia obývaného Čechmi a názov Česko ako jednoslovný ekvivalent oficiálneho názvu Česká republika. Názov Česko sa ako skrátená podoba oficiálneho názvu Česká republika uvádza v záväznej publikácii Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky Slovenské vžité názvy štátov a závislých území a podobný stav je v obdobnej českej publikácii.
PaedDr. Matej Považaj, CSc.