Na juhu afrického kontinentu sa našli najstaršie známe dôkazy toho, že príslušníci druhu Homo sapiens tepelne upravovali konzumné rastliny.
Na našej evolučnej ceste od spoločných predkov s ľudoopmi došlo po čiastočnom či úplnom prechode na vzpriamený pohyb u tzv. predľudí, stotožňovaných s australopitekmi, k obrovskému anatomickému skoku. Prvé tvory z nášho ľudského rodu Homo mali v porovnaní s australopitekom o dosť väčšie postavy a vyše dvojnásobnú mozgovú kapacitu. Organizmus sa tým stal energeticky oveľa náročnejší. Ako k tomu došlo? Vysvetlení je viacero. Jedno z nich spája tento prechod s využívaním ohňa na tepelnú úpravu mäsitej aj rastlinnej stravy. Z jednotky takej stravy totiž organizmus vyťaží viac živín ako zo surovej a efektívnejšie. Varenie rastlinnej potravy umožňuje stráviť predtým nepožívateľné tuhé časti a zneškodniť niektoré toxíny, pri mäsitej potrave sa zasa zneškodnia parazity. Varená strava už nevyžadovala masívne čeľuste a chrup ľudoopov, čo uvoľnilo kapacitu a priestor na rozvoj mozgovej časti lebky. Mala aj množstvo ďalších výhod týkajúcich sa vývoja jedinca a početnosti populácie.
Kuchárska hypotéza
Táto hypotéza (the cooking hypothesis) má hlboké korene. Možno ju vysledovať až k filozofovi Friedrichovi Engelsovi (1820 – 1895), k jeho štúdii Podiel práce na poľudštení opice, posmrtne uverejnenej v diele Dialektika prírody. V súčasnosti ju najviac propagujú dvaja autori – americký primatológ a paleoantropológ britského pôvodu Richard Wrangham (1948), bývalý spolupracovník slávnej výskumníčky šimpanzov Jane Goodalovej, najmä v knihe Catching Fire: How Cooking Made Us Human z roku 2009 a brazílska neurovedkyňa Suzana Herculanová-Houzelová (1972) v knihe Human Advantage: A New Understanding of How Our Brain Became Remarkable z roku 2016.
Samozrejme, kuchárska hypotéza vzbudila aj kritiku. Najviac sa hovorí o slabých dôkazoch v prospech využívania ohňa predľuďmi či praľuďmi v období poľudštenia. Je to logické, pretože rozlíšiť po takom dlhom čase umelé ohniská od stôp prirodzených požiarov spôsobených bleskami či sopečnou činnosťou je značne komplikované. Museli by sa nájsť v naozaj zreteľnom a presvedčivom paleoantropologickom, či dokonca archeologickom kontexte. A také čosi zatiaľ chýba. Na druhej strane nesporne platí, že momentálna neprítomnosť dôkazov ešte nie je dôkazom ich neprítomnosti. V neskorších obdobiach je však v tomto ohľade dôkazová situácia čoraz jasnejšia. Prispel k tomu aj najnovší výskum v juhoafrickej jaskyni Border.
Zdeněk Urban