Nie každý vedec vychoval svojich nasledovníkov. Byť vynikajúci vedec totiž ešte neznamená byť aj dobrý pedagóg. Medzi nemnoho žiariacich hviezd na oboch nebeských výšinách – vedeckej aj pedagogickej – patrí Slovák Aurel Stodola, otec parných turbín.
Nevedno, či Aurel Stodola (1859 – 1942), ktorého 160. výročie narodenia si pripomíname práve tento rok, získal pedagogické vlohy pri napĺňaní svojej túžby po vzdelaní počas svojich štúdií na viacerých vysokých školách, alebo to bol od prírody rodený pedagóg. K tej druhej možnosti sa prikláňajú Stodolovi súčasníci. Výsledky jeho pedagogického pôsobenia totiž hovoria, že profesor Technickej vysokej školy v Zürichu vychoval viacerých nositeľov Nobelovej ceny.
Verný Zürichu
Keď 30-ročnému inžinierovi a konštruktérovi Aurelovi Stodolovi ponúkli v roku 1892 miesto pedagóga na Technickej vysokej škole v Zürichu, mladý slovenský inžinier si bol vedomý, že vyučovať na jednej z najlepších svetových škôl je mimoriadnou poctou a aj príležitosťou na uplatnenie talentu. Svoju úlohu vedúceho katedry konštrukcie a stavby strojov zvládol vynikajúco. Svedčí o tom aj skutočnosť, že ho ako pedagóga pozývali učiť do Hannoveru, Viedne, Budapešti, Prahy, Brna, Petrohradu, dokonca záujem prejavila aj slávna Harvardova univerzita. A. Stodola však ostal verný zürišskej vysokej škole až do svojej sedemdesiatky a odchodu do dôchodku. Súčasníci sa o A. Stodolovi vyjadrovali ako o rodenom pedagógovi s matematickým talentom a veľkým maliarskym umením. Vychoval stovky inžinierov z celého sveta. Dokázal zaujať poslucháčov názornosťou výkladu. Vedel prednášať a zároveň rysovať, kresliť na tabuľu a výklad doložiť matematicky.
Prednášky v tichu
Mnohí učitelia nechávajú mladých adeptov, aby sa s vedomosťami vytrápili tak ako oni, nech to majú zaslúžené. Profesor Stodola bol úplne iný. Bol síce náročný, ale študenti ho mali radi kvôli jeho skromnosti, bezprostrednosti a individuálnemu prístupu. Dokázal podať kritiku jemne a taktne tak, že študenta neponížil, ale motivoval. Veľmi si dával záležať, aby jeho prednášky mali jasnú a prehľadnú štruktúru. Prednášal rýchlosťou hovorovej reči, takže text sa dal veľmi dobre sledovať. Výpočty ihneď ilustroval na príkladoch v náčrtoch a diagramoch. Dokázal presne kresliť a zároveň plynule vysvetľovať teóriu, takže tí študenti, ktorí si na prednáškach vyrábali vlastné skriptá a učili sa zo svojich poznámok, si musel vo dvojiciach rozdeliť úlohy, aby stíhali aj kresliť náčrty, aj zaznamenať sprievodný výklad. Keď profesor Stodola začal na hodine prednášať, celá sála stíchla. Svoje brilantné prednášky však neprednášal klasickým spôsobom, ale do procesu zapájal aj študentov. Najlepšie to ilustruje legendárna veta, ktorou vždy začínal prednášku: Páni, dnes budeme riešiť takýto problém… Keďže bol veľmi názorný a dokázal rýchlo a veľmi presne kresliť, študenti ľahšie pochopili danú tému.
Osobitná pozornosť
A. Stodola svoje prednášky zameriaval predovšetkým na širokú problematiku tepelných strojov, ktorých teóriu budoval na báze termodynamiky a ďalších disciplín teoretickej fyziky. Napriek tomu, že tieto disciplíny sú po matematickej a teoretickej stránke mimoriadne náročné, Stodolove prednášky sa podľa spomienok jeho poslucháčov vyznačovali mimoriadnou jasnosťou a názornosťou. Jeden zo Stodolových študentov si spomína na jeho učiteľský prístup takto: Vo svojej prednáške nepodával iba správu o určitej problematike, ale premýšľal, prežíval svoj problém tak živo, že celá poslucháreň ho musela riešiť spolu s ním. Na praktických cvičeniach venoval pozornosť každému študentovi osobitne. Na základe pozorovania a úvah o živote korigoval nielen svoj prístup k študentom, ale vo všeobecnosti odporúčal pedagógom venovať osobitnú pozornosť zvlášť nadanýma zvlášť menej nadaným študentom: Kto má pedagogické skúsenosti, vie, že sú určité ťažkosti ako s preosievaním pri vstupe na štúdiá, tak s vylučovaním počas štúdií. Mali by sme však odstrániť tú tienistú stránku, že usilovní, ale menej nadaní študenti opúšťajú školu bez toho, aby získali určité potvrdenie, diplom o svojich vedomostiach, a lúčia sa s nami s ťažkou duševnou ranou. Povinnosťou vysokej školy je ujať sa všetkých, ktorí boli prijatí, teda aj tých menej nadaných, a zvýšením počtu učiteľských síl dať príležitosť všetkým na rozvinutie duševných schopností. A. Stodola videl uplatnenie priemerne nadaných študentov vo výrobe. Veľkosť nielen pedagogického nadania, ale človečenstva ako takého sa u A. Stodolu prejavila aj v tom, že pre sociálne slabších študentov založil špeciálny fond na ich podporu v štúdiu.
R
Foto ETH-BIB