Šialené naháňačky, divoké prestrelky, výbuchy, skromnosť hrdinu či genialita súkromného očka, zväčša skrachovaného policajta… Čo viac si želať v súčasnom filmovom svete.
Keď režiséri dostanú obrovský rozpočet na film, zvyknú sa riadne odviazať. Niekedy až tak, že v niektorých scénach absolútne zabúdajú na zákony fyziky, fungovanie ľudského tela či zdravý rozum. Niektoré scény sú až také absurdné, že k nim netreba uverejniť ani informáciu, aby to diváci doma neskúšali.
Jedna hlúposť stačí
Inou šálkou kávy sú tie scény, ktoré sa na prvý pohľad zdajú vcelku reálne. Klasikou sú na kolene vyrobené bomby záporákov. Zdá sa, že každý zločinec plánujúci vyhodiť mesto do vzduchu vie nastražiť len bombu s časovačom s pekne veľkými číslicami. A aby to sympatický pyrotechnik pri zneškodňovaní nemal ľahké, terorista zo zásady používa farebné drôty. Azda existuje nejaká hollywoodska norma, pretože chlapci z protidrogového neskúšajú biely prášok v zhabanom vrecúšku inak ako natrením si ho na ďasná či znaleckým ohodnotením na jazyku. Vo všetkých filmoch zatiaľ títo sympaťáci svoje drogové tovaroznalectvo prežili, pretože vo všetkých vrecúškach a skladačkách bola zázračne len droga, nikdy nie antrax či iný jed. To, že vo všetkých protidrogových jednotkách je takéto zisťovanie prísne zakázané a že na to tým skutočným policajtom slúžia testery (do minúty je analýza hotová), sa do Hollywoodu ešte asi nedonieslo. O skokoch do vody z výšky takmer 100 metrov, o operáciách samých seba s pomocou zrkadla a poriadneho hltu whisky a následného akčného zachraňovania sveta, o behoch s prestrelenou nohou či úžasnou bitkou s dolámanými rebrami či o ďalších efektných nezmysloch radšej pomlčme. Americkému fyzikovi Sidneymu Perkowitzovi z Emory University však pred niekoľkými rokmi došla trpezlivosť a vyzval hollywoodskych producentov, aby krotili svoju predstavivosť: Chápem prirodzenú tendenciu zveličovať situácie v záujme dramatickosti, no ak sa to vyskytuje v jednej scéne za druhou, je to viac, ako znesiem. Fyzik preto vyzval filmárov, aby sa obmedzili len na jednu vedeckú chybu v každom filme.
Za kvílenia pneumatík
Zavýjanie pneumatík, škrípanie bŕzd a odskakovanie okoloidúcich sú korením nielen každej automobilovej naháňačky, ale aj celého filmu. Sidneymu Perkowitzovi a jeho kolegom však musia vstávať vlasy na hlave, pretože – fyzika nepustí. V niektorých filmoch kladný hrdina pri rýchlej a zbesilej naháňačke trafí guľkou pneumatiku unikajúceho zločinca. Auto sa vymrští do vzduchu a divákovi sa tají dych z nasledujúcich kotrmelcov. Skutočnosť je však prozaickejšie. Vozidlo s defektom dostanete šmyk, no namiesto toho, aby ho vymrštilo, spomalí a zmení smer. Lepší šoféri dokonca zvládnu udržať smer auta aj ďalej. Keby však zločinec v aute s defektom išiel ďalej, v lepšom prípade by poškodil disk, v horšom brzdy, a až v najhoršom by mohol spôsobiť požiar, čo je tiež nepríjemné, ale od kotrmelcov po ceste predsa len na míle vzdialené. Počas divokej naháňačky pôsobí veľmi efektne, keď sa vodič vo vcelku slušnej rýchlosti znenazdajky šmykom stočí o 180 stupňov, aby vzápätí pokračoval so zaradenou spiatočkou. Tento trik je možný, má však malú chybičku krásy – vozidlo si nemôže udržať svoju rýchlosť. Samotná otočka kvôli pôsobeniu trenia a iných síl prirodzene, t. j. v zmysle zákonov fyziky spomalí auto. Keby malo pokračovať predchádzajúcou rýchlosťou, motor by musel vyskočiť spod kapoty, pretože spiatočka je konštruovaná len na jeden prevod. Pri poriadnej naháňačke sa vodič nepozerá na prekážky a kde čo lieta. Bez problémov rozrazí bránu či plot a auto bez škrabanca letí ďalej. Vletieť však do iba drôteného plotu v obrovskej rýchlosti vám zaručí nielen návštevu servisu kvôli odstráneniu škrabancov a prelakovaniu karosérie, ale napnuté pletivo doslova časť vozidla oholí.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
R
Foto tMDS, IMDb