Pojem rozprávka sa najčastejšie spája s detskou literatúrou. Mnohí možno nevedia, že slovenské ľudové rozprávky sa rozprávali najskôr v čase, keď deti už dávno spali. Ich obsah neraz nebol pre deti vhodný.
Pôvodné ľudové rozprávky neboli len zdrojom rôznych nadprirodzených postáv a čarov. Obsahovali v sebe vieru, kultúru, históriu, tradície a spôsob myslenia našich predkov. Viacerí folklórni zberatelia sa o ne začali zaujímať práve v období, keď bolo potrebné poukázať na slovenské kultúrno-historické národné bohatstvo.
Pôvodné publikum
V 20. a 21. storočí sa na Slovensku uskutočnili rozsiahle adaptácie rozprávok, vďaka ktorým sa viaceré z nich zaradili do literatúry pre deti a mládež. Málokto napríklad vie, že v Prostonárodných slovenských povestiach vystupoval Janko Hraško ako bytosť so sklonmi k alkoholizmu a agresivite, ktorá sa zmenila k lepšiemu duševne aj fyzicky vďaka oľutovaniu svojich hriechov. Mária Ďuríčková a iní adaptátori, ktorí sa zamerali na detského čitateľa, negatívne vlastnosti hrdinu z pôvodného textu odstránili, aby si deti z rozprávky neodniesli zlý príklad.
Slovenské rozprávky, aj keď adaptované, nie sú materiál len pre deti. Ľudové rozprávky vo svojich nadprirodzených črtách odrážali sny a túžby obyčajného človeka počas jeho tvrdého života. Zároveň sa v pôvodných rozprávkach nachádzali početné odkazy na reálne skutočnosti. Richtári, drábi, groše sú slová, s ktorými sa v súčasnej bežnej komunikácii nestretneme. Prežívajú hlavne v historických zápiskoch a rozprávkach.
Rozprávky nám opisujú reálne fungovanie sveta v minulosti, keď ľudia na trhu vymieňali vlastnoručne utkané plátno za iné potrebné veci namiesto peňazí, keď fungoval trest palicovaním a na súde zasadali stoliční páni. V súčasnosti sa s rozprávkami stretávajú deti. Je pozitívne, že ľudia už od útleho veku prichádzajú do kontaktu s dedičstvom našej kultúry. V staršom veku by mali vedieť, že pôvodné rozprávky sú cenným zdrojom kultúrno-historických hodnôt.
Staršie ako tisíc rokov
Za dávnych časov, za starých bohov… to je úvodná formula jednej zo slovenských rozprávok. V ľudových rozprávkach zohrávala viera často dôležitú úlohu. Nebola to len viera v kresťanského boha. Mnohé čarodejné ľudové rozprávky v sebe nesú odkazy na slovanské archaické náboženstvo. Mytologické prvky v rozprávkach, ako spomínanie boha Paroma či kult rastlín a zvierat, poukazujú na to, že by niektoré motívy ľudových rozprávok mohli vzniknúť ešte pred príchodom kresťanstva na naše územie. Znamenalo by to, že sú staršie ako tisíc rokov. Povedali by ste, že sa v slovenskom folklóre nachádza odraz jednej z najstarších epických básnických skladieb, ktorou je Epos o Gilgamešovi? Vo viacerých ľudových rozprávkach sa spomína had nesúci v ústach bylinu, ktorá vie prinavrátiť život. Hlavnému hrdinovi Eposu o Gilgamešovi bylinu zabezpečujúcu nesmrteľnosť napokon odniesol had. Gilgameš bojoval proti Enkiduovi, ktorý sa potom stal jeho priateľom a spoločne vykonali viacero hrdinských činov. Lomidrevo, hlavná postava jednej rozprávky pripomínajúcej hrdinský epos, sa skamaráti so svojimi protivníkmi a zabijú rôzne potvory, podobne ako Gilgameš s Enkiduom.
Naše, a predsa svetové
Rozprávkové vandrovné motívy známe pri mnohých národoch doputovali aj na Slovensko, kde sa prispôsobili a poslovenčili. Vďaka tomu môžeme slovenské ľudové rozprávky nazývať naším národným dedičstvom. Na sklený vrch sa hrdina vyšplhá vďaka haluškám, jedáva sa slanina, šuhaji sa oháňajú valaškou, pastieri si pri strážení stáda pomáhajú píšťalkou, potoky sa v slovenských rozprávkach nazývajú aj dunaj, rozprávkové prostredie najčastejšie tvoria hory, lúky a lesy. Podobných príkladov by sme našli veľa.
Neodmysliteľnou súčasťou slovenských ľudových rozprávok je slovenský jazyk vo všetkých svojich podobách, od nárečia až po spisovnú normu. V zápisoch a adaptáciách ľudových rozprávok, ktoré boli zozbierané v priebehu niekoľkých storočí, môžeme vidieť, ako sa súčasný slovenský jazyk vyvíjal. Rozprávky nájdeme v štúrovčine, goralčine, vo východniarskych, záhoráckych nárečiach atď.
Vo svojich zápisoch a adaptáciách patria slovenské ľudové rozprávky, pôvodne šírené ústnou formou, doteraz k najvydávanejším a najčítanejším dielam slovenskej literatúry. Boli preložené do viacerých svetových jazykov, napríklad aj do čínštiny. Zaujali aj japonského slavistického výskumníka Ichira Ita.
Pôvodné ľudové slovenské rozprávky sú výnimočným zdrojom poznatkov pre lingvistiku, etnológiu, históriu a iné vedy, a preto sa ich oplatí hlbšie skúmať.
Mgr. Laura Jagelková (Belicajová)
Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, v. v. i., v Bratislave
Článok vznikol v spolupráci s platformou Mladí vedci SAV.