Odpradávna človeka nadchýna pohľad z vyvýšených miest na prírodu a krajinu naokolo. Akoby viac tušil či vnímal, že to patrí k základným prístupom, cez ktoré sa formuje aj svet v nás.
Na Slovensku sú tisíce miest, z ktorých je krásny výhľad na okolitú krajinu. Rastúce množstvo rozhľadní túto skutočnosť neustále pripomína a máme čoraz viac možností spoznávať z výšky krásu krajiny, v ktorej žijeme.
Čo je rozhľadňa
Ako v mnohých iných odvetviach, aj v prípade rozhľadní a vyhliadkových veží nejestvuje ich presne ohraničená definícia. Všeobecne sa však ustálilo, že sú to do výšky budované stavby prístupné verejnosti, primárne určené na pozorovanie okolia alebo dodatočne upravené na tento účel.
Medzi rozhľadňami, ktorých je v súčasnosti na Slovensku vyše 140, dominujú stavby z dreva.
Ak je vyhliadkové miesto upravené viac do šírky, vravíme o vyhliadke. Limit minimálnej výšky rozhľadne nie je stanovený. Napokon, aj z niekoľkometrovej výšky môže byť rozhľad krajší, dokonca kruhový, než z vysokej rozhľadne, ktorá však nepresahuje výšku okolitých stromov.
Do zoznamu rozhľadní sa bežne zaraďujú aj stavby, ktoré majú primárne iný účel, napríklad televízna veža na Kamzíku či nosný pilier Mosta SNP v Bratislave, ale v projektoch a pri ich výstavbe sa pamätalo na možnosť vyhliadok. Spolu s rozhľadňami poskytujú pekné výhľady na okolie viaceré kostolné veže. Jedna z nich, veža novšieho chrámu na vrchu Živčáková, svojím širokým schodiskom zvláda aj väčší záujem turistov. Medzi rozhľadne však možno sotva zaradiť bývalé, v súčasnosti už opustené vojenské pozorovateľne a telekomunikačné veže. K niektorým nevedie nijaký značkovaný chodník, a najmä výstup na ne nemusí byť bezpečný. Názvy rozhľadní a vyhliadkových veží sa zväčša vzťahujú k názvom lokalít či vrchov, na ktorých, prípadne v blízkosti ktorých stoja, alebo k názvom blízkych obcí.
Preto sa niekedy možno stretnúť v literatúre s viacerými trochu odlišnými názvami rovnakých rozhľadní. Mali by však platiť tie názvy, na ktorých sa zhodli organizátori ich výstavby. Treba tiež uviesť, že v teréne jestvujú aj novšie stavby podobné rozhľadniam, ktoré však nie sú určené verejnosti, napríklad protipožiarne či telekomunikačné veže. Na týchto účelových vežiach by malo byť jasné označenie ich účelu a takto by sa mali označovať aj v tlači a na internete. V súvislosti s telekomunikačnými vežami možno pozorovať aj vítaný trend spájania záujmov telekomunikácií a turistov – na Šachtičke a na Inovci stoja telekomunikačné veže, ktoré sú zároveň rozhľadňami. V susednom Česku dokonca tento trend podporili aj legislatívne. To je príklad hodný nasledovania aj na Slovensku.
Začiatky
Od prvej polovice 18. storočia plnil na našom území úlohu rozhľadne oddychový pavilón – filagória na vrchole Sitna. Stavba z roku 1727 (podľa iných údajov z roku 1736) mala spočiatku vysokú kupolovitú strechu. Filagóriu však v roku 1852 zničil blesk. Po oprave v roku 1886 už dostala plochú vyhliadkovú strechu obohnanú zábradlím. Po roku 1918 stavba dostala meno Rozhľadňa Andreja Kmeťa. V roku 1941 ju zvýšili o poschodie so sedlovou strechou, pokrytou spolu so stenami budovy dreveným šindľom. V ostatnom polstoročí sa po adaptácii stala rozhľadňou aj takmer pol tisícročia stará protiturecká pozorovateľňa Vartovka, týčiaca sa nad Krupinou už pred rokom 1564. Len máloktorá rozhľadňa dostala vlastné pomenovanie. Alexandra Filípka, organizátora modranskej turistiky v druhej polovici 19. storočia, pripomínala Filípkova rozhľadňa z roku 1894 na Veľkej homoli v Malých Karpatoch. Ten sa zasadil aj o stavbu rozhľadne na kopci južne od Harmónie – na Uhorskom vrchu.
Na kopcoch aj na rovine
Rozhľadne sa v minulosti stavali najmä pri horských útulniach a neskôr chatách, často boli aj ich súčasťou. Na Slovensku to však bolo menej obvyklé. Útulňu s rozhľadňou sme mali len od roku 1905 na Panskom diele na strednom Slovensku, od roku 1907 nad Bardejovom (Berzeviczyho veža) a od roku 1932 na rovnakom mieste Pourovu chatu.
Ani jeden z týchto objektov však už nestojí. Nie vždy bolo výhodné mať chatu a rozhľadňu v jednom bode, a tak sa stavali aj oddelene, hoci v blízkosti. V prípade Sitna to však bolo naopak. Turistická chata v blízkosti rozhľadne začala fungovať až po prestavbe horárne v roku 1929. Možno však poznamenať, že dovtedy a aj neskôr plnila rozhľadňa čiastočne aj funkciu núdzového a doplňujúceho ubytovania. Len v štyroch prípadoch (Sitno, Inovec, Veľká Rača a Skorušina) stojí rozhľadňa na najvyšších vrchoch pohorí. Príčin môže byť viac: dopravná neprístupnosť na prepravu materiálu, obťažnosť výstupu, ochrana lokality, jej slabá návštevnosť či vysoké stromy naokolo. Skúsenosti ukázali, že miesto na výstavbu rozhľadne nemusí patriť k najvyšším. Skôr ide o to, či je z neho ten najlepší, podľa možnosti až kruhový rozhľad. Príkladom sú rozhľadne Tomášov vrch, Drieňová či Urmince. Práve na návrší nad Urmincami bola kedysi situovaná významná triangulačná veža slúžiaca na mapovanie, z ktorej bolo vidieť množstvo vzdialenejších orientačných miest. Už nepotrebnú vežu po rokoch nahradila menšia rozhľadňa. V súčasnosti pokračuje trend stavať aj pozorovateľne vtáctva pri vodných plochách, ktoré sú vyhľadávané napríklad v susednom Rakúsku pri Neziderskom jazere a v iných lokalitách. Uspokojujú čoraz väčší okruh záujemcov birdwatchingu (rekreačné pozorovanie vtákov), ktorí sa organizujú do záujmových skupín, aby si v nich doplnili odborné vedomosti. U nás sú pozorovateľne vtáctva napríklad pri vodných plochách okolo Senného či pri vodnej nádrži Čunovo.
Ako huby po daždi
Najviac rozhľadní je v Žilinskom kraji, kde ich je trikrát viac než v Bratislavskom, Trnavskom, Trenčianskom alebo Nitrianskom kraji. Je to pochopiteľné predovšetkým pre sústredenie turisticky príťažlivých lokalít práve v tejto oblasti. Zdá sa však, že v tomto regióne sú aj budovatelia vyhliadkových stavieb aktívnejší. Druhé miesto v počte rozhľadní zaujíma Banskobystrický kraj, tiež s mnohými vyhľadávanými lokalitami. V ostatných rokoch sa objavili rozhľadne a vyhliadkové veže aj v nižších pohoriach a v mestskej zástavbe (Lesopark Vrakuňa), ba dokonca aj na poľných pozemkoch (Radošiná, Dolná Nitra, Čižatice a iné). Pravdepodobne to súvisí so zvýšeným využívaním eurofondov v ostatných dvoch desaťročiach, keď vyrástlo podstatne viac rozhľadní než za predchádzajúce rovnaké obdobie. Keď v roku 2012 vyšla prvá kniha o všetkých rozhľadniach na Slovensku (L. Khandl: Rozhľadne), bolo ich 65. Značnú časť z nich postavili pred dvomi desaťročiami a niektoré boli ešte staršie. O šesť rokov neskôr, v máji 2018, vyšiel druhý diel, v ktorom je opísaných v plnom rozsahu ďalších 66 rozhľadní, postavených za pomerne krátky čas. Takýto prudký nárast počtu nových rozhľadní očakával len málokto. A navyše – od vydania druhého dielu v roku 2018 pribudli ďalšie vyhliadkové veže: Čajka v oblakoch, Dubová, Gelnica, Hladký vrch, Lesopark Vrakuňa, Polomské očko, Pustý vrch, Veľká homoľa, Veľký vrch, Kmeťovka, Brabírka, Klinské rašelinisko a Mačacia 2. Sympatické je, že rozmiestnenie rozhľadní u nás už nie je doménou len atraktívnejších typov krajiny. Občas visí vo vzduchu otázka, či musia byť rozhľadne takmer všade. Odpoveď však môže byť: krásu objavujú vnímaví ľudia všade okolo nás. A preto každá rozhľadňa a vyhliadková veža je tu predovšetkým preto, aby nás vyzývala: zastav sa na chvíľu, uponáhľaný človeče, a vnímaj hlbšie nádheru okolo seba, aj to je pre teba dôležité.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Ladislav Khandl