Nie náhodou sa mnohé pamätihodné scény svetovej literatúry či filmu odohrávajú na železničnej stanici. Perón, po ktorom sa premávajú vozíky s batožinou, chodia železničiari v uniformách a pravdaže, bežní ľudia. Jedni odchádzajú, iní práve prišli, lúčia sa, či v radostnom očakávaní vyzerajú vlak, ktorý vezie niekoho blízkeho… Romantika železničnej stanice vonkoncom nemusí byť zviazaná s dávnymi časmi pary a iskier.
Architekti na to musia pamätať, aj keď svoj najnovší výtvor projektujú ako hypermodernú stavbu, ktorá má predbehnúť súčasnosť. Pochopiteľne, v prvom rade musia pritom pamätať aj na účel. Stanica je špecifický priestor.
Staré nie je vždy dobré
Či už ide o jednoduché zastávky s búdkami, malé staničky s jednoduchými križovatkami, veľké spojovacie stanice, v ktorých sa zbiehajú koľaje z rôznych tratí a smerov, koncové stanice – terminály alebo, čo je aj najčastejším prípadom, o kombináciu niekoľkých druhov, stanica a jej budovy by mali poskytovať priestor administratíve, logistike osobných a nákladných vlakov a pohodlnému vybavovaniu pasažierov a riešeniu ich problémov. Väčšie stanice majú často tiež aspoň čiastočne zastrešené jednotlivé nástupištia a celá štruktúra spolu s priľahlými budovami nezriedka pôsobí dojmom, akoby vlaky vchádzali do obrovského tunela.
Nie každá budova, ktorá bola postavená pred sto a viac rokmi, musí byť nevyhnutne ešte vždy skvostom, ktorý prebúdza v návštevníkoch príjemnú nostalgiu. Niektoré staré budovy sú už len… staré. Navyše svojimi priestormi už nevyhovujú moderným nárokom, pretože aj keď podstata železnice sa nemení, odbavovanie vlakov a cestujúcich v súčasnosti už naozaj vyzerá trochu inak, ako to bolo za čias Rakúska-Uhorska. A keďže veľké stanice často stoja uprostred súčasných miest, pretože to, čo bolo pred sto rokmi perifériou, je teraz súčasťou širšieho centra, nie je jednoduché vymyslieť a uskutočniť projekt modernizácie či celkovej rekonštrukcie tak, aby sa nedotkla bezprostredného okolia.
Dlhé čakanie v Brne
Na riešenie urbanistického, logistického a architektonického problému si niekedy treba počkať dosť dlho. Brno, druhé najväčšie mesto u našich susedov v Česku, takto rieši prestavbu svojho železničného uzla už viac ako osemdesiatpäť rokov. Brnianska hlavná stanica hrala dôležitú úlohu pri ekonomickom rozvoji Brna v podstate už od čias, keď tam v prvej polovici 19. storočia začali jazdiť prvé vlaky z Viedne. Tam, kde v roku 1839 jedna skromná budova stačila na obsluhu stanice, v ktorej sa končila jediná koľaj, vyrástol postupne rozľahlý železničný uzol. Jeho nevyhovujúci stav si začali úrady v Brne uvedomovať veľmi rýchlo. Už v roku 1923 brnianska radnica vypísala súťaž na riešenie problémov vnútorného Brna ako celku – súčasťou najviac ceneného projektu boli aj úvahy o odsunutie stanice južným smerom, aby na svojom pôvodnom mieste prestala brániť rozvoju mesta. O desať rokov neskôr podobnú myšlienku priniesla aj súťaž na nový dopravno-komunikačný plán mesta. Návrh z roku 1934 hovoril tiež o rozvoji Brna smerom na juh a o nevyhnutnosti nájsť novú polohu pre železničnú stanicu.
Mesto bolo potom na stavbu novej stanice v rôznych obdobiach opakovane pripravené, plány však zhatali postupne veľká hospodárska kríza 30. rokov, druhá svetová vojna a okupácia v roku 1968. Od súťaže z roku 1934 tak muselo prejsť ďalších viac ako osemdesiat rokov, kým v Brne dospeli k riešeniu. Pred niekoľkými rokmi rozhodlo české ministerstvo dopravy o tom, že nová vlaková stanica sa presťahuje k brehom rieky Svratky (tzv. variant Rieka), aby uvoľnila miesto pre novú výstavbu smerom na juh a zároveň s ňou splynula do moderného celku. V lete tohto roku sa víťazom architektonickej súťaže na novú staničnú infraštruktúru stal návrh holandského architektonického ateliéru Benthem Crouwel Architects. Okrem iných projektov je tento ateliér podpísaný aj pod projektom novej stanice v Rotterdame alebo rekonštrukciou a dostavbou stanice v Amsterdame.
R, foto Pixabay