Poľnohospodárstvo, ktoré sa začalo objavovať po ústupe poslednej ľadovej doby, bolo motorom vzniku organizovaných spoločností. Poľnohospodárske stavby sú preto staré ako civilizácia sama.
Pestovanie plodín začalo vytvárať prebytky potravy. Ľudia sa usádzali a špecializovali, keďže nemuseli všetci sami loviť či roľníčiť, aby prežili. Takmer nič z toho by nebolo možné bez zvládnutia skladovania obilia.
Od hliny ku kameňu
Neprekvapí preto, že archeológovia nachádzajú najstaršie pozostatky sýpok už v osadách spred 10 000 rokov v údolí rieky Jordán – v srdci územia, ktoré dostalo názov Úrodný polmesiac. Prvé hlinené sýpky sa nachádzali medzi domami, neskôr sa začali umiestňovať dovnútra a postupne získavali podobu samostatných stavieb.
Najväčšími nepriateľmi zrna sú voda a oheň. Najdôležitejšie preto bolo ochrániť zrno pred vlhkosťou, ktorá podporuje kvasenie a rast plesní znehodnocujúcich zásoby. Pokosené obilie sa najprv rozprestieralo na podlahu a obracalo sa, aby sa presušilo. Až potom sa zrno uskladňovalo v sýpke. Aby sa zabránilo prieniku vody pri záplavách, priestory na skladovanie boli nad zemou.
Na stredovekých panstvách pri hradoch či kláštoroch (u nás napr. Bzovík či Hronský Beňadik) už stáli murované sýpky. Na dedinách však prevládali malé drevené zruby, v ktorých si jednotliví roľníci skladovali zrno, ale aj zeleninu či ovocie, hospodárske náradie a pod. Bežné boli celé zhluky takýchto sypaníc za dedinami v blízkosti vodných tokov pre prípad ohňa. Strechy mali voľne položené na konštrukcii, aby sa dali pri požiari rýchlo strhnúť. Steny prechádzali do oblúkovej klenby a bývali natreté vrstvou blata na izoláciu.
Od konca 18. storočia sa na základe protipožiarnych nariadení začali aj takéto individuálne menšie sýpky na území Slovenska stavať už len z tehál alebo kameňa. Objavovali sa aj sýpky s druhým podlažím a ako sýpky fungovali často aj povaly domov.
Sypanice aj kostol
Pravdepodobné zvyšky sýpok či skladových jám na obilie pri sídliskách zo železnej či bronzovej doby zaznamenali archeológovia na rôznych lokalitách aj u nás. Ľudovú architektúru sypaníc možno zasa doteraz obdivovať v niektorých skanzenoch, ale napríklad aj priamo v liptovských obciach Hubová a Hrboltová: v Hubovej sa zachovali jednoduché zrubové stavby s hlinenou podlahou, v Hrboltovej murované sypárne z 18. – 19. storočia. Najmä v regiónoch južného a východného Slovenska sa zachovali väčšie murované sýpky, ktoré patria medzi technické pamiatky. Známa je však napríklad aj dvojpodlažná barokovo-klasicistická sýpka z 18. storočia pri kaštieli vo Svätom Antone, ktorá sa zachovala aj s pôvodným členením priestorov. Sýpky – pamiatky sú v Bešeňovej, Bretejovciach, Budimíri pri Košiciach, Santovke, Tomášove a na viacerých iných miestach Slovenska. V Čunove pri Bratislave stojí murovaná dvojpodlažná sýpka pôvodne zo 16. storočia, ktorá bola neskôr modernizovaná.
Unikátom je sýpka v Alžbetinom Dvore na okraji Žitného ostrova, v ktorej sa nachádza múzeum Podunajský remeselný dvor s expozíciou tradičných remesiel a prehľadom dejín i fauny regiónu Podunajska. Sýpka z rokov 1822 – 1830 bola pôvodne románskym kostolom, postaveným už v polovici 13. storočia. Kostol sa počas tureckých vojen ocitol v troskách, bol však obnovený a prestavaný v barokovom slohu. Až koncom 18. storočia prestal slúžiť na liturgické účely a jeho vnútorné vybavenie vrátane zvonu bolo prenesené do kostolov v okolí. V rámci úprav na sýpku potom strhli vežu aj klenbu, pôvodné barokové okná zmenšili a prispôsobili novému účelu.
R, foto Adam Jakub Javůrek