Medzi najtypickejšie a najznámejšie symboly Madagaskaru určite patria lemury. Pomenovanie lemures dali tunajším poloopiciam bieli osadníci na základe predstáv starých Rimanov o duchoch mŕtvych predkov. Podobne ako blúdiace duše sa totiž aj ony ozývajú z pralesných zákutí kvílivými hlasmi a v noci môžu človeku nahnať strach ich svetielkujúce oči.
Hoci najväčšiu druhovú pestrosť dosiahla táto vývojová vetva poloopíc na ostrove ležiacom pri východnom pobreží Afriky, vedci predpokladajú, že pradávny predok lemurov sem prišiel pred asi 60 miliónmi rokov z Afriky. Keďže na ôsmom kontinente nemal tento africký migrant konkurenciu v podobe vývojovo progresívnejších primátov (opice a ľudoopy), došlo tu k obrovskej vývojovej radiácii lemurov (Lemuroidea).
Raj poloopíc
V súčasnosti v rôznych biotopoch Madagaskaru nachádzame okolo stovky druhov lemurov najrôznejších tvarov a veľkostí, od drobných zástupcov rodu maki (Microcebus) až po indriho (Indri indri) s dĺžkou tela presahujúcou 60 cm. V nie tak dávnej minulosti bolo druhové spektrum týchto poloopíc ešte bohatšie, pričom medzi vyhynutými druhmi paleontológovia objavili nielen formy podobné súčasným druhom, ale aj viacero zástupcov ostrovnej megafauny. Tieto často neobvyklé lemury vypĺňali v súčasnosti neobsadené potravné niky (priestory) bylinožravcov analogicky k faune herbivorov žijúcich na iných kontinentoch. Až okolo 50 kg mohli mať niektoré lemury z rodu Palaeopropithecus, ktoré sa zavesené v korunách stromov živili lístím podobne ako súčasné juhoamerické leňochy. Hlavne na zemi sa zdržiaval ich príbuzný Archaeoindris, jeden z najväčších primátov, aké kedy žili na našej planéte, ktorý dosahoval hmotnosť až 200 kg. Menší Hadropithecus (50 kg) spásal na zemi trávu, podobne ako paviány dželada (Theropithecus gelada). Zrejme úplne terestrickými druhmi boli aj lemury z rodu Archaeolemur. Podobným spôsobom ako austrálske koaly sa v korunách stromov pohybovali druhy z rodu Megaladapis napriek tomu, že vážili takmer 150 kilogramov. K vyhynutiu týchto obrovských, ale pomalých poloopíc zrejme prispeli prví ľudia, hoci sa oň pričinili najmä ďalšie faktory, napríklad zmeny klímy po skončení poslednej ľadovej doby.
Noční škriatkovia
Súčasné madagaskarské lemury, ktoré predstavujú len zlomok druhov obývajúcich tento ostrov v minulosti, rozdeľujú zoológovia do piatich čeľadí. Najarchaickejšie formy nachádzame v čeľadi makiovité (Cheirogaleidae), ktorá zahŕňa 19 druhov s nočnou aktivitou. Makiovité lemury sú radené do štyroch rodov: Microcebus, Cheirogaleus, Phaner a Allocebus. Asi najznámejším druhom je pre svoj drobný vzrast (12 cm) pomerne hojne rozšírený maki myšovitý alebo trpasličí (Microcebus murinus), stromový druh živiaci sa bezstavovcami aj plodmi. Podobne ako naša veverica prespáva v stromových dutinách alebo v hniezde z drobných vetvičiek, kde tiež samice rodia dve až tri mláďatá v jednom vrhu.
Treba však podotknúť, že najmenšie spomedzi všetkých mláďat primátov sa rodia samiciam ešte o trochu menšieho makiho drobného (M. myoxinus). O dosť väčšie druhy z rodu Cheirogaleus sa zasa vyznačujú výnimočnou fyziologickou adaptáciou. V čase extrémneho sucha (počas šiestich až ôsmich mesiacov) upadajú do stavu strnulosti, keď žijú len z tukových zásob. Napríklad asi 18 cm veľký maki hrubochvostý (C. medius) z aridných oblastí si ukladá časť podkožného tuku v chvoste. Rodu Cheirogaleus je blízko príbuzný rod Allocebus, jeho zástupcovia sa živia vo veľkej miere stromovou miazgou a živicou. Táto potravná špecializácia sa vyvinula aj pri makim pásikavom (Phaner furcifer) obľubujúcom aj medovicu, ktorú vylučujú niektoré druhy hmyzu.
Ohrození vegetariáni
Systematicky komplikovaná je čeľaď lepilemurovité (Megaladapidae), v ktorej niektorí vedci rozlišujú až sedem druhov, kým iní sa domnievajú, že ide len o jeden polytypický druh – lemura lasicovitého (Lepilemur mustelinus). Jedinca, ktorého pre nás pri návšteve národného parku Zombitse-Vohibasia našla sprievodkyňa v stromovej dutine, kde cez deň odpočíval, označila ako lemura Hubbardovho (L. hubbardorum). Za potravou sa tieto lemury vydávajú v noci a deň trávia buď v stromových dutinách, alebo stočené do klbka v korunách stromov. Ide o listožravé poloopice s redukovanými hornými rezákmi, ktoré okrem listov obhrýzajú aj kôru a výhonky drevín. Teritoriálne lepilemury žijúce v pároch majú na rastlinnú potravu adaptované zväčšené slepé črevo a často konzumujú aj svoje výkaly, aby lepšie využili živiny z natrávenej celulózy. Okrem toho, že L. mustelinus – fitiliki – je veľmi ohrozený v dôsledku ničenia lesov, na znižovaní jeho početnosti sa podieľajú aj domorodci, ktorí ho lovia pre chutné mäso.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky