Červenú polárnu žiaru, ktorú videlo množstvo svedkov v septembri 1770 nad Kjótom, vedci podrobnejšie preskúmali. Viac informácií o nezvyčajných žiarach na oblohe z minulosti nám umožňuje určiť, ako často a s akou intenzitou našu planétu zasahujú veľké magnetické búrky.
Vedci využili historické výpovede o ojedinelej červenej žiare videnej v 18. storočí nad japonským mestom Kjóto na doplnenie výpočtov sily magnetickej búrky, ktorá ju sprevádzala. Magnetická búrka zo septembra roku 1770 mohla byť o 3 až 10 % silnejšia než búrka zo septembra roku 1859 – čo bola najväčšia magnetická známa búrka za posledných 200 rokov. Výskum týchto udalostí pomáha predpovedať možné intenzívne magnetické búrky v budúcnosti.
Magnetické búrky nielen na póloch
Pri žiarach na oblohe si zväčša predstavíme polárne žiary vyskytujúce sa v oblastiach Arktídy a Antarktídy. Pri silných magnetických búrkach však dokáže ich svetlo preniknúť aj bližšie k rovníku. Podrobnejšia analýza nezvyčajných žiar z minulosti umožňuje určiť, ako často a s akou intenzitou zvyknú našu planétu zasiahnuť veľké magnetické búrky. Čím viac sa o nich naučíme, tým menšie budú škody na elektrických rozvodných sieťach, keď nás takéto niečo jedného dňa zasiahne. Historické dokumenty sú pre súčasných vedcov čoraz prístupnejšie – nových nálezov v súkromných zbierkach na celom svete neustále pribúda. Vedci z Tokijského národného ústavu japonskej literatúry (NIJL) a Národného ústavu pre polárny výskum (NIPR) preskúmali detailnú maľbu japonského rukopisu Seikai (pochopenie komét), ktorý spolu s písaným textom opisuje červenú žiaru nad Kjótom 17. septembra 1770. Analyzovali aj podrobné opisy tejto udalosti získané z nedávno objaveného denníka rodiny Higashi-Hakura.
Sofistikovaný opis a detailná maľba
Kiyomi Iwahashiová z NIJL vyzdvihla entuziazmus a odhodlanie amatérskych astronómov minulosti, ktorých práca dodnes pomáha vedeckému pokroku. Spomínaný diár napísal kokugakuši (učenec dávnej japonskej kultúry) a tímu z NIJL a NIPR poskytol sofistikovaný opis nezvyčajnej červenej žiary vrátane presných informácií o polohe tejto žiary v porovnaní s Mliečnou cestou ako referenčným bodom. Astrometrické výpočty výškových uhlov Mliečnej cesty pozorovanej z Kjóta 17. septembra 1770 umožnili vedcom vypočítať tvar červenej žiary a tieto výsledky následne porovnať s detailmi maľby Seikai a denníka. Opis žiary, ktorý sa zhodoval so skúmanými historickými dokumentmi, tímu umožnil odhadnúť silu magnetickej búrky, ktorá ju spôsobila.
Nebezpečné aktivity Slnka
Ryuho Kataoka z NIPR uviedol, že magnetická búrka bola porovnateľná, alebo možno aj väčšia ako búrka zo septembra roku 1859 spôsobená slnečnou erupciou známou pod označením Carrington. Búrka z roku 1859 bola najväčšou magnetickou búrkou v dejinách a jej účinky na technológie využívajúce elektrickú energiu sa podrobne zaznamenali. V roku 1770 elektrická energia v japonskej spoločnosti ešte nehrala nijakú úlohu. Kataoka povedal, že v súčasnosti zažívame obdobie klesajúcej aktivity Slnka, čo by mohlo znamenať koniec silných magnetických búrok v blízkej budúcnosti. Za povšimnutie však stojí extrémne rýchly výron koronálnej hmoty z 10. septembra tohto roku, ktorý mal potenciál spôsobiť extrémne búrky, našťastie Zem nezasiahol. Aj z týchto dôvodov je spolupráca medzi historikmi a odborníkmi na prírodné vedy pri odhaľovaní detailov o najväčších magnetických búrkach dejín veľmi dôležitá.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
JK
Foto NASA