Genetická analýza kostí dávnych obyvateľov filištínskeho mesta potvrdila európsky pôvod záhadného etnika Filištíncov, po ktorom sa volá Palestína.
Vyplynulo to z prvého rozsiahlejšieho výskumu tohto typu, ktorý sa zameral na vzorku kostrových pozostatkov ľudí pochovaných pred 3 600 až 2 800 rokmi v Aškalone. Toto mesto patrilo k pätici voľne spojených mestských kniežactiev, tvoriacich doménu Filištíncov, ktorí ovládali prevažne nížinný juhozápad súčasného Izraela. Popri Aškalone to boli ešte Ašdod, Akkaron (Ekron), Gat a Gaza, v súčasnosti známa skôr z chmúrnejších príčin. Tri mestá ležali pri mori a mali prístavy (Aškalon, Ašdod, Gaza) a dve vo vnútrozemí (Akkaron a Gat).
Starozákonní nepriatelia
O Filištíncoch toho vieme veľmi málo. Nepoznáme jedinú ich písomnú pamiatku a len zopár slov z ich jazyka. Ani archeologické nálezy dosiaľ nie sú mimoriadne bohaté. Najviac správ o tomto etniku podali jeho nepriatelia. V prvom rade ide o staroegyptské nápisy z 12. storočia pred n. l., keď panoval faraón Ramesse III. Egypt vtedy čelil vpádu morských národov, ktoré sa mu po ťažkých námorných a pozemných bojoch v oblasti delty Nílu podarilo odraziť. Národ Pelesetov, ako o nich písali Egypťania, sa po porážke pri Níle zjavne stiahol do spomenutých sídel v Izraeli, z ktorých väčšina bola staršieho dáta, ovládol ich a rozšíril. Popri Pelesetoch vieme ešte o ďalších morských národoch – Tekkeri založili či ovládli kanaánske prístavné mesto Dor, ležiace severnejšie pozdĺž izraelského pobrežia, neďaleko mysu Karmel. Hlavným prameňom zmienok o Filištíncoch (Peletejcoch, Pelištejcoch) je však hebrejský Starý zákon.
Hoci je to najmä náboženský a literárny text, viaceré výskumy, aj archeologické, preukázali, že mnohé jeho historické správy treba brať vážne, ak už nie doslova. Filištínci v ňom vystupujú ako úhlavní nepriatelia Hebrejov, ktorí dočasne vládli nad niektorými hebrejskými kmeňmi v hornatejšom vnútrozemí (filištínsky miestodržiteľ a vojaci sídlili aj pri Jeruzaleme a v Betleheme), ako aj v severnejších pobrežných nížinách a úrodných údoliach. Neskorší kráľ Dávid bol dlho lénnikom kniežaťa Achisa (Akíšu) z Gatu a bojoval v jeho vojsku. Mnohí Filištínci boli v Starom zákone zobrazení záporne. Napríklad Goliáš z Gatu ako protivník Dávida, či Dalila, ktorá zahubila Samsona. Filištínci ako celok Hebrejov opakovane porážali, a to zjavne oveľa väčšou štátotvornosťou a vojenským umením. Disponovali železnými zbraňami a údajne zakazovali Hebrejom kováčske remeslo, ako ukážku dávnych sankcií. Starozákonní autori sa však napriek zaujatosti neubránili rešpektu, no na druhej strane sa ich v zásade negatívny obraz Filištíncov zachoval doteraz v označeniach s rôznym stupňom pejoratívnosti, ktoré vystupujú v známych kontextoch: filištín, filištínec či filister.
Od hypotéz k dôkazom
Celkovo z doterajších poznatkov vyplývalo, že Filištínci prišli odniekiaľ z egejskej oblasti, možno konkrétne zo západu Malej Ázie. Nasvedčovalo tomu tých zopár zachovaných slov aj ich staroegyptské vyobrazenia – zvlášť indiánske perové čelenky, až sugestívne pripomínajúce dosiaľ nerozlúštené obrazové znaky na disku z Faistu staršom o stáročia, ktorý sa našiel na juhu strednej Kréty. Napokon s Kréťanmi ich v náznakoch dávali dokopy aj Egypťania, ale najmä Hebreji, ktorí v Starom zákone často používali Keretejci a Peletejci (Pelištejci) s významom Kréťania a Filištínci. Zrodil sa aj názor o príslušnosti Filištíncov k predgréckym Pelasgom z egejskej oblasti. Lenže to všetko malo ďaleko k dôkazom. Pevné dôkazy teraz konečne priniesol spomenutý výskum v Aškalone. Zaslúžil sa oň deväťčlenný medzinárodný vedecký tím, ktorý viedli Michal Feldman a Johannes Krause z Max Planck Institute for the Science of Human History v Jene (Nemecko) a Daniel Master z Harvardovej univerzity v Cambridgei (štát Massachusetts, USA). Výsledky uverejnili v časopise Science Advances. Potvrdzujú, že práve v archeologicky a historicky odhadovanom čase príchodu Filištíncov dorazili do Aškalonu ľudia európskeho pôvodu, čo je v súlade s hypotézami o migrácii Filištíncov cez Stredozemné more. Európsku genetickú zložku v nasledujúcich storočiach čoraz väčšmi prebíjal miestny levantský príspevok (Levanta je stredomorská oblasť Blízkeho východu). Filištínci sa rozsiahle miešali s miestnymi. Aj preto sa neskôr až dvakrát vzdali vlastného jazyka – najprv prešli ku kanaánčine, potom k aramejčine.
Zdeněk Urban