- Časopis Quark - https://www.quark.sk -

Tatranské kozy

Kamzík vrchovský tatranský je symbolom našich a poľských veľhôr. Toto jedinečné zviera nenájdeme nikde inde na svete. Je totiž endemitom a reliktom dávnych ľadových dôb a prirodzene žije len na území slovenských a poľských Tatier.

Podľa súčasného taxonomického hodnotenia sa celosvetovo uznávajú dva druhy kamzíkov, a to kamzík stredozemný (Rupicapra pyrenaica), ktorý žije v juhozápadnej Európe, a kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra) zo strednej a východnej Európy.

Rozvetvená rodina

Kamzík stredozemný zahŕňa populácie z juhozápadnej Európy s tromi poddruhmi: kamzík pyrenejský pyrenejský, abruzzský a kantaberský. Kamzík vrchovský sa vyskytuje v hornatých častiach strednej a severovýchodnej Európy a v Malej Ázii. Má sedem poddruhov: kamzík vrchovský turecký, balkánsky, rumunský, kartuziánsky, kaukazský, alpský a tatranský. Náš poddruh kamzíka (Rupicapra rupicapra tatrica) sa od svojich predkov odtrhol zrejme počas posledného európskeho zaľadnenia a vyvinul sa vo Vysokých Tatrách. Ako samostatný poddruh ho opísal v roku 1971 Ing. Milič Blahout, CSc., významný tatranský zoológ. Predtým tieto kamzíky neboli taxonomicky zaradené, hoci ich viacerí systematici zaoberajúci sa kamzíkmi poznali. Rozdiely vymedzujúce kamzíka vrchovského tatranského od príbuzných poddruhov spočívajú najmä v telesných rozmeroch, hmotnosti, odlišnostiach v rozmeroch lebky, v tvorbe fontanely a v rozdielnom zafarbení letnej srsti, ktoré je väčšmi žlto až červenohnedé než pri alpských a karpatských populáciách.

Špeciálne prispôsobenie

Kamzík vrchovský obýva alpínske až subalpínske lúky a strmé skalné terény nad hranicou lesa. Na podmienky takéhoto prostredia je veľmi dobre prispôsobený, a to nielen anatomickou stavbou tela, ale aj správaním. Pri lepšej orientácii a pohybe v tomto náročnom teréne mu pomáhajú očnice vysunuté do strán, robustnejšie kosti, predĺžené zadné končatiny a špeciálne prispôsobené ratice. Stred ratice pokrýva vypuklý vankúšik elastickej rohoviny s vynikajúcou priľnavosťou, zatiaľ čo okraje tvorí tvrdá rohovina vytvárajúca ostrú hranu. Kamzík je tak výborne prispôsobený na pohyb po strmých horských terénoch a nerobí mu problém bežať aj po takmer kolmých stenách skál. Dokonale prispôsobený je aj na drsné horské prostredie. Osrstenie jeho tela zabezpečuje vynikajúcu izoláciu pred nepriaznivými klimatickými vplyvmi. Letná srsť je krátka, hrdzavohnedej farby s tmavým chrbtovým pozdĺžnym pásom. Zimná je dlhá, čiernohnedá, s dlhými, až dvadsaťcentimetrovými chlpmi na chrbte, ktoré kamzík dokáže naježiť. Jej dokonalosť potvrdzuje aj skutočnosť, že pri snežení majú kamzíky často na chrbte vrstvu neroztopeného snehu, pričom len niekoľko centimetrov pod touto izolačnou vrstvou dosahujú teplotu tela 40 °C. Na náročné vysokohorské podmienky (ťažký až extrémny terén, vzduch s nižším obsahom kyslíka) sa kamzík adaptoval aj zväčšením srdcového svalu. Z dôvodu teplotnej regulácie kamzíky pravidelne menia stanovištia, napríklad vyhľadávajú tieň alebo miesta s najdlhším slnečným svitom, za fujavíc a mrazov sa ukrývajú pod skalnými prevismi či v plytkých jaskyniach, ochladzujú sa vo vlhkej pôde, v snehu alebo v prúdiacom vzduchu a podobne.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 10/2019. Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Text a foto Ing. Ľubor Čačko

Komentáre